Myslím si, že nám starším funkcionárom, ale snáď aj niektorým mladším, nie je meno PETER VAVRO cudzie. Hovorím totiž o pánovi, ktorý patrí k zakladateľom ÚNSS.
Peter sa narodil 9. 1. 1941. Osud mu dal do vienka všeličo, avšak po celý život ho sprevádzalo zrakové postihnutie. Bol prakticky nevidiaci, no napriek tomu bol veľmi cieľavedomý a aktívny. V bývalom Československom zväze invalidov bol pri zrode základnej organizácie Žiar nad Hronom. Stalo sa tak 6. 12. 1966 v Novej Bani. Prvým predsedom sa stal Ladislav Gašparík, ktorý po niekoľkých týždňoch odstúpil zo zdravotných dôvodov. Funkciu predsedu prevzal Peter Vavro a bol ním až do roku 2015, kedy odstúpil zo všetkých úniových funkcií zo zdravotných dôvodov.
Dlhé roky bol členom Ústrednej rady ÚNSS, predsedom Krajskej rady ÚNSS Banská Bystrica. Aj keď už posledné roky nebol aktívny, predsa len sme vedeli, že sa máme na koho obrátiť. Peter bol totiž otvorený pomôcť, kedykoľvek poradiť.
Vo svojej pôsobnosti považoval za svoju prvoradú úlohu pomáhať tým, ktorí stratili zrak v dospelosti. Všetko, čo robil, robil premyslene a veľmi pedantne. Jeho hnacím motorom bola nevidiaca manželka Želmíra. Neraz sme počuli jej slávnu vetu: „A ideme, Vavriš“. A veru išli. Kráčali spolu ruka v ruke až do dňa, kedy ich rozdelila smrť. Spolu vychovali jedného syna Petra.
Srdcovou záležitosťou Petra Vavra bola celoslovenská zbierka Biela pastelka. V jednom z našich rozhovorov mi povedal: “Vieš, ja mám v tej zbierke pasiu. Je to prácna záležitosť, ale robíme to pre seba a našu Úniu. Teší ma, že máme najvyššie výnosy zo zbierky.”
Deň ubiehal za dňom a prišla smutná správa. V sobotu, 30. 5. 2020 dohorela svieca jeho života. Odišiel tíško, bez slova, bez rozlúčky…
Čo môžeme robiť v tejto smutnej chvíli? Snáď len venovať mu tichú spomienku, modlitbu a… aby som nezabudla, Peter, pozdrav svoju milovanú Želku. Ďakujeme Ti za všetko, čo si urobil pre ÚNSS, čo si urobil pre každého z nás…
R. Oláhová