Strata blízkej osoby patrí k najzložitejším situáciám v ľudskom živote. Priatelia, aj nám je veľmi smutno. Odišla žena s veľkým srdcom, Mária Zubáková.
My, členovia základných organizácií, krajskej rady, krajského strediska v Banskej Bystrici, ale aj členovia ÚKK a ÚR ÚNSS si na ňu spomíname ako na úžasnú, elegantnú a veľmi distingvovanú ženu. Marienka bola vždy usmiata, dobre naladená. Bola ľudská a pokorná. Keby mohol každý, kto ju poznal, o nej hovoriť, počuli by sme aj iné slová napríklad spoločenská, pedantná, milujúca manželka, matka, sestra, švagriná, no proste jedinečná žena.
Marienka Zubáková sa narodila 19. 5. 1952 v Závadke nad Hronom. Vyštudovala strednú ekonomickú školu, odbor všeobecná ekonomika. Financie a čísla ju sprevádzali v profesijnom, „úniovom“, ale i v súkromnom živote. 19. 8. 1972 bol jej svadobným dňom a 10. 3. 1975 sa stala mamou dcéry Alenky.
Pre závažné problémy so zrakom jej opakovane transplantovali rohovky na obidvoch očiach. Ešte ako mladá, v roku 1986 odišla na invalidný dôchodok. V r. 1989 vstúpila do Zväzu invalidov a odtiaľ bol už len krôčik k tomu, aby sa v r. 1990 stala členkou Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
V našej organizácii zastávala pozície: predsedníčka základnej organizácie ÚNSS Banská Bystrica, 1. podpredsedníčka, neskôr členka Krajskej rady ÚNSS Banská Bystrica, predsedníčka Ústrednej kontrolnej komisie. Marienka bola aj prvou sekretárkou krajskej rady ÚNSS Banská Bystrica. Bez jej pomoci by mnohé základné organizácie mali problémy s účtovníctvom. Vždy ochotne a rada pomohla, poradila, usmernila.
Popri aktívnej činnosti v ÚNSS pomáhala s účtovníctvom pri podnikaní aj svojmu manželovi Milanovi. Veľmi rada čítala, venovala sa ručným prácam, krásne štrikovala. Ako hovoria jej príbuzní, s nedostatočným zrakom, viac silou vôle a šikovnými rukami dokázala ušiť na šijacom stroji zimné bundy a iné krásne veci pre seba i pre celú rodinu. Pre zákernosť Parkinsonovej choroby musela postupne prestať robiť všetko, čo mala rada. Choroba si vypýtala svoju daň. Bola čoraz viac odkázaná na pomoc milujúcej rodiny. Keď jej to dovolil zdravotný stav, v sprievode svojich blízkych prišla na aktivity základnej organizácie, na vianočné posedenia, ktoré každoročne organizuje naše krajské stredisko. Vždy bola vítaná, vždy sme sa na ňu tešili.
Prišiel 25. január 2021, posledný deň Marienkinho života. Utíchol tlkot jej láskavého a silného srdca. Marienka, budeš nám chýbať. Ale Seneca hovorí: Kto bol milovaný, nikdy nebude zabudnutý.
Odpočívaj v pokoji a ďakujeme, že si bola súčasťou nášho života.
Renata Oláhová