Európska únia nevidiacich a Onkyo Corporation pravidelne vyhlasovali medzinárodnú literárnu súťaž, ktorej autori zameriavali na tému Braillovho písma. Tohto roku tradíciu porušili a z dôvodu pandémie súťaž nevyhlásili. Národné kolo pravidelne organizovala Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Keďže sme nechceli narušiť kontinuitu, spojili sme sa so Slovenskou knižnicou pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a usporiadali slovenské kolo.
Prácu 3 žien a jedného muža hodnotila odborná porota v zložení Dušana Blašková, Tímea Hóková a Michal Herceg. Žánrovo sa autori venovali najmä úvahám, jedna práca bola báseň. Porota sa rozhodla udeliť len prvé miesto.
Organizátori venovali víťazke i vecné ceny: od partnera ÚNSS získala darčekový kozmetický balíček zn. Manufaktura a sériu audiokníh venovaných z neziskovej organizácie A. Vydrovej. SKN M. Hrebendu venovala M. Dlhej reliéfny nástenný kalendár na r. 2022 i možnosť vytlačiť ľubovoľnú knihu v Braillovom písme.
Autorkou víťaznej eseje sa stala Michaela Dlhá, ktorej prácu vám ponúkame v nasledujúcich riadkoch:
Pred niekoľkými týždňami som na sociálnej sieti zachytila zaujímavú diskusiu. Spustila ju ponuka na vytvorenie akéhosi copy centra pre ľudí využívajúcich Braillovo písmo. Pod príspevkom sa začala veľmi inteligentná a vecná debata o tom, aký prínos má v dnešnej spoločnosti Braillovo písmo pre ľudí so zrakovým postihnutím… V komentároch diskutujúci písali, že v dnešnej technologickej dobe už ľudia až tak veľmi Braillovo písmo nepotrebujú, môžu predsa využiť moderné technológie. Ale je to tak?
Myslím si, že to rozhodne nie je pravda. Viem to porovnať sama na sebe. Som „vizuálny“ typ človeka. To v mojom prípade znamená, že sa niečo najlepšie naučím vtedy, keď môžem informácie prijímať hmatom. Na základnej škole som sa učila takmer výhradne v Braillovom písme. Na gymnáziu a, samozrejme, aj počas štúdia na vysokej škole už len sluchom. Môžem úprimne povedať, že to bol neuveriteľný rozdiel. Ďalší príklad z mojej vlastnej skúsenosti – ak čítam knižku v Braillovom písme – a to nemusí byť ani odborná literatúra, oveľa viac si z nej pamätám, ako keď si ju „prečítam“ v elektronickej forme pomocou hlasového výstupu alebo načítanú ako audioknihu.
A to ani nehovorím, že sú situácie, kedy je čítanie hmatom oveľa rýchlejšie. Mám výrobky, na ktorých je popis v Braillovom písme, ale aj nálepka so zvukovým označením. Čo myslíte, čo je rýchlejšie? Samozrejme, že si radšej rýchlo prečítam nápis v Brailli, ako hľadať PenFriend, zapnúť ho a až následne si nechať prehrať zvukový štítok. A takýchto príkladov je naozaj celý rad. Veď koľko by som stála vo výťahu, kým by mi nejaký zvukový výstup odrapkal, kde je ktoré tlačidlo pre jednotlivé poschodia? Nie je jednoduchšie prečítať si na dverách kancelárie číslo dverí hmatom, ako vytiahnuť mobil, snažiť sa zamieriť na dvere a dúfať, že sa umelá inteligencia nepomýli a prečíta mi číslo správne? A ešte pri tom človek vyzerá zvláštne, ak nie priam podozrivo.
Nedávno som znova prišla na chuť kalendáru v Braillovom písme. Zistila som totiž, že aj takú banálnu vec, akou je dátum, viem oveľa rýchlejšie prečítať z klasického retro kalendára, ako ho hľadať v mobile. A s tým súvisí i oveľa vážnejšia téma gramotnosti ľudí so zrakovým znevýhodnením. Vôbec nepopieram, že sa človek môže vzdelať len prostredníctvom notebooku s hlasovým výstupom a mnohým to asi aj k životu stačí. Ale ako by to vyzeralo, keby bežný vidiaci prvák prišiel do školy s tým, že sa učiť čítať a písať nepotrebuje, bude sa vzdelávať len cez načítané informácie a ťukať do klávesnice notebooku? Je možné, že aj taká doba nás čaká, ale to na tom bude tento svet veľmi zle.
Podľa môjho názoru človek má vedieť čítať a písať, nie počúvať a ťukať. No a čítanie a písanie znamená uvedomovať si, že z niekoľkých bodov vzniká písmeno, z písmen slovo, zo slov veta a tá mi dáva istú informáciu. Nespoliehať sa na to, že mi hlasový výstup daný text prečíta už ako hotové informácie. Čo bude s nevidiacim v prípade, že by moderné technológie zlyhali?
Teraz to zrejme pôsobí tak, že som proti moderným technológiám, to ale nie je pravda. Mám rada nové technológie, rada ich testujem a odhaľujem silné stránky, ale aj slabiny. Koniec-koncov vďaka moderným technológiám mám možnosť pracovať. Lenže všetko má svoje pre i proti.
Totiž aj keby všetky počítače a systémy padli, knihy v Braillovom písme ostanú neporušené a v nich mnoho informácií i možnosť stať sa vzdelaným človekom. Nepodceňujme teda význam Braillovho písma aj v dnešnej spoločnosti. Tak ako nepočujúci „tlačia“ na používanie posunkového jazyka, skúsme aj my nezmenšovať význam Braillovho písma a „tlačiť“ na to, aby sa vyučovalo aj v súčasnej dobe integrácie a inklúzie v bežných základných školách. Snažme sa o to, aby Braillovo písmo mal kto učiť kvalitne a tak, aby slúžilo aj ďalším generáciám gramotných a od technológií nezávislých ľudí so zrakovým znevýhodnením.