Prečíta si správu v mobile, no nespozná človeka na druhej strane ulice. Samostatne cestuje do práce, ale v neznámom priestore potrebuje pomoc. Pozerá sa vaším smerom, no nemusí vidieť, kam ukazujete. Slabozrakosť má mnoho podôb – a práve preto jej okolie často nerozumie. Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska upozorňuje, že nejde iba o „trochu horšie videnie“, ale o zrakové postihnutie, ktoré môže výrazne ovplyvňovať všetky oblasti života.
Človek so slabozrakosťou môže pôsobiť, akoby videl bez problémov. Pohybuje sa bez vodiaceho psa, nie vždy používa bielu palicu, pracuje s mobilom alebo sa pozerá smerom k človeku, s ktorým hovorí. Nič z toho však neznamená, že rozozná jeho tvár, prečíta drobný text na obale, nájde číslo autobusu alebo bezpečne odhadne prekážku pred sebou.
Ani schopnosť používať telefón či počítač nevypovedá o tom, ako dobre človek vidí. Mnohým ľuďom so slabozrakosťou umožňujú technológie fungovať práve vďaka výraznému zväčšeniu, vysokému kontrastu, hlasovému výstupu či ďalším funkciám prístupnosti.
V tom spočíva paradox slabozrakosti: človek niečo vidí, ale zrak mu neposkytuje dostatok spoľahlivých informácií na mnohé bežné činnosti.
Slabozrakosť nemožno posudzovať na prvý pohľad
Informácie, ktoré väčšina ľudí získa jediným pohľadom, musí človek so slabozrakosťou získavať inak: preskúmať predmet zblízka, zväčšiť si ho pomocou vhodnej pomôcky, vypočuť si opis, zapamätať si potrebné údaje alebo sa opýtať okolia. Jeho videnie sa navyše môže meniť podľa svetelných podmienok, vzdialenosti, kontrastu, únavy či konkrétneho prostredia.
„Slabozrakosť môže mať u našich klientov rozličné podoby. Niekto vidí zahmlene, akoby sa pozeral cez matnú fóliu, ďalší má výrazne zúžené zorné pole. Inému v obraze prekážajú pohybujúce sa škvrny alebo má v zornom poli trvalé výpadky. To, ako ľudia vidia, závisí najmä od konkrétnej diagnózy. Spoločné však majú to, že im zrak neposkytuje dostatok spoľahlivých informácií pri mnohých bežných činnostiach. Potreba aj rozsah podpory sa u každého klienta líšia. Môže ísť o výber vhodnej pomôcky, úpravu prostredia – napríklad využitie kontrastov či vhodného osvetlenia – alebo o osvojenie si nových zručností vrátane práce s optickými a ďalšími kompenzačnými pomôckami,“ vysvetľuje Michaela Serafín, metodička rozvoja spolkovej činnosti ÚNSS.
Okolie si často nevie predstaviť, ako človek so slabozrakosťou vidí, a môže mať tendenciu jeho ťažkosti zľahčovať.
„Tváre vidím ako machule. Mám lepšie periférne videnie, preto sa niekedy viac natočím, aby som lepšie videl. Hoci mnohí ľudia so slabozrakosťou majú problém pohybovať sa v šere, mne tma alebo šero vyhovujú viac. V domácom prostredí využívam pri orientácii kontrasty, v neznámom prostredí už mám problém. Z farieb dobre rozoznávam žltú a modrú, relatívne donedávna aj červenú, ale s ňou je to už horšie,“ približuje Michal Bednarovský, slabozraký klient ÚNSS.
Ak vás nepozdravím, možno som vás prehliadla
„Stáva sa mi, že sa mám stretnúť s kamarátkami, no jednoducho ich prehliadnem. Keď som v kuchyni a dcérka mi z obývačky niečo ukazuje, musím k nej prísť bližšie alebo vziať predmet do rúk, aby som zistila, čo to je. Ak sa jej na niečo opýtam a ona iba prikývne, jej odpoveď nevidím. Preto ju vždy prosím, aby mi odpovedala slovami – bez nich neviem, aké gesto urobila,“ hovorí Kristína Ondrášová, slabozraká klientka ÚNSS.
Človek so slabozrakosťou nemusí vidieť mimiku, očný kontakt ani gesto rukou. Vyjadrenie „tamto pri dverách“ mu preto často nepomôže. Oveľa užitočnejšia je konkrétna informácia, napríklad: „Dvere sú približne tri metre pred vami napravo.“
Bariéry v nás aj okolo nás
Ľudia so slabozrakosťou narážajú na množstvo bariér. V neznámom prostredí sa ťažšie orientujú a pohybujú, prekážkou môžu byť sklenené dvere, nedostatočne kontrastne označené predmety či dokonca rozliata voda na podlahe.
Činnosti, ktoré vidiaci človek zvládne automaticky a bez väčšej námahy, od ľudí so slabozrakosťou často vyžadujú viac času, sústredenia a energie. Potrebujú použiť lupu, nájsť vhodnú vzdialenosť, zabezpečiť si primerané osvetlenie alebo informáciu cielene vyhľadať. Výzvou môže byť čítanie cenoviek, úradných oznamov a menoviek či rozpoznanie čísla prichádzajúceho autobusu.
„Okolie si často neuvedomuje, aké náročné je byť pri každodenných činnostiach stále v strehu. Oči aj mozog musia vynakladať oveľa väčšie úsilie, čo môže viesť k bolestiam hlavy, únave i vyčerpaniu,“ dopĺňa Michaela Serafín.
Bariéry sa netýkajú iba orientácie, nakupovania či vybavovania každodenných povinností. Ovplyvňujú aj to, ako môžu ľudia so slabozrakosťou tráviť voľný čas.
Aj návšteva kina má svoje podmienky
„Do kina chodím rád, no nemôžem si vybrať film iba podľa toho, čo ma zaujíma. Musí byť bez titulkov, pretože ich nestíham čítať. Sadám si čo najbližšie k plátnu. Doma mám svoje ‚hniezdočko‘ – veľkú taburetku asi meter od televízora – a pri sledovaní si pomáham aj monokulárom, teda špeciálnou lupou do diaľky,“ približuje Daniel Cintula, slabozraký klient ÚNSS.
Pomoc, ktorá rozširuje možnosti
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska poskytuje ľuďom so zrakovým postihnutím odborné poradenstvo a sociálnu rehabilitáciu. Spolu s klientom hľadá riešenia, ktoré zodpovedajú jeho individuálnym potrebám – od úpravy prostredia a nácviku efektívneho využívania zvyškov zraku až po výber a používanie vhodných optických a kompenzačných pomôcok.
Pomôcky a pomoc druhých neuberajú človeku samostatnosť. Naopak, rozširujú priestor, v ktorom môže rozhodovať sám za seba. Ani odborné odporúčanie však nestačí, ak potrebná pomôcka nie je v praxi dostupná.
„Súčasné nastavenie systému optických zdravotníckych pomôcok nezohľadňuje aktuálne ceny, ponuku na trhu ani reálne potreby ľudí so zrakovým postihnutím. Pomôcka môže byť zaradená v oficiálnom zozname a dostupná na predpis, no človek ju napriek tomu nemusí dostať alebo si ju pre vysokú cenu nemôže dovoliť,“ upozorňuje Michaela Serafín.
Na dôsledky slabozrakosti neexistuje jedno univerzálne riešenie. Kombinácia odbornej podpory, vhodných pomôcok a úprav prostredia však môže človeku výrazne uľahčiť každodenný život a posilniť jeho samostatnosť.