Jeden svet je naozaj len jeden. Dušana Blašková o festivale, ktorý prirodzene patrí všetkým

Čo všetko dokáže pár slov medzi filmovými dialógmi? Priblížiť hru svetla a tieňa aj zachytiť drobný detail, ktorý neskôr zmení význam celej scény. Keď je aj filmová upútavka doplnená o audiokomentár, nevidiaci a slabozrakí diváci si môžu už z ukážky urobiť lepšiu predstavu o filme.

Naša kolegyňa Dušana Blašková, šéfredaktorka časopisu Dúha a odborníčka na prístupnú kultúru, v rozhovore rozpráva o tom, ako si užila festival dokumentárnych filmov Jeden svet. Hovorí o tom, čo robí dobrý audiokomentár dobrým, ako na festivale pomáhajú dobrovoľníci a vďaka čomu sa v kine cíti prirodzene vítaná.

Prečítajte si celý rozhovor, ktorý poskytla pre webovú stránku spoločnosti Teledata.

Jeden svet je naozaj len jeden. Dušana Blašková o festivale, ktorý prirodzene patrí všetkým

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet je každoročne priestorom na objavovanie nových príbehov, perspektív a tém. Pre nevidiacich a slabozrakých divákov je zároveň príležitosťou zažiť filmový festival bez zbytočných bariér. Ako vnímala jeho tohtoročný ročník Dušana Blašková, ktorá sa dlhodobo venuje prístupnosti kultúry a audiovizuálneho obsahu? Rozprávali sme sa o filmoch, audiokomentároch, dobrovoľníkoch aj o tom, čo znamená cítiť sa na festivale skutočne vítaný.

Ako ste si tento ročník festivalu Jeden svet užili? Čo vo Vás zanechalo najsilnejší dojem?

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet je pre mňa každoročne spojený s vítaním jesene. S prvým chladnejším vetrom, so šuštiacim lístím pod nohami, s niečím príjemne teplým a sladkým, čo rozoženie koncoročné smútky. Ani tento rok nebol výnimkou, hoci moje telo si povedalo, že s nejakým mikroskopickým votrelcom mu bude lepšie. Myseľ sa chorobe bránila, a napokon aj ubránila, ale teda pri plnej sile som sa tento rok počas premietaní necítila. Ale na zážitku mi to neubralo.

Festival bol ako vždy zorganizovaný na jednotku s hviezdičkou! Komunikácia s organizátormi pred i počas festivalových dní bola promptná, jasná a efektívna, nikde to neškrípalo ani v mailoch, ani v telefonátoch, ani osobne. Tento ročník teda opäť uzatváram s veľmi pozitívnym dojmom a milou spomienkou na príjemne strávené chvíle v kine.

Ťažko mi vyčleniť výnimočne intenzívny zážitok. Celý festival bol taký, povedala by som, vyvážený. Výber filmov s AD bol fantastický, sprievodné podujatie (tento rok som, žiaľ, stihla len jedno) bolo veľmi podnetné a až po okraj nabité informáciami a inšpiráciami, dobrovoľníci ochotní, usmiati a ľudsky veľmi zaujímaví.

Mali ste možnosť navštíviť viacero projekcií? Bol medzi filmami nejaký, ktorý Vás obzvlášť zaujal alebo prekvapil?

Áno, okrem jedného som videla všetky, ktoré boli tento rok v programe s AD. Každý z nich bol niečím zaujímavý. Festival otváralo Preladenie, veľmi umne a citlivo zachytené udalosti sprevádzajúce prijímanie zákona o verejnoprávnej televízii. Počas premietania zaznieval v sále smiech, ale všetci sme si uvedomovali, že je to vlastne tragikomické, a keď sa rozsvietilo, všetci sme vstali a tlieskali takmer 10 minút.

Všetky divácke zážitky boli ale rovnako silné. Niektoré filmy sa pozerali s ľahkosťou, ale aj tak si vyžiadali hlboké zamyslenie a prehodnotenie niektorých vlastných postojov a názorov. Či už šlo o liečenie umeleckou činnosťou, vzťah k vlasti, rodine či prírode, reflektovali sme našu realitu a realitu v krajinách, kde je mier len dávnou spomienkou alebo vrelou túžbou, pod iným uhlom nahliadali na partnerské vzťahy či vzťahy k najbližším.

Ako by ste v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi zhodnotili tohtoročný festival z pohľadu prístupnosti pre nevidiacich a slabozrakých návštevníkov?

Jeden svet si nastavil latku pomerne vysoko a zdá sa mi, že každý rok ju jemne zdvíha. My sme si už vlastne zvykli, že sa na festivale premietajú filmy s AD, už to berieme ako samozrejmosť, hoci rozumiem, že organizačne si to vyžaduje veľa práce, o finančnom krytí ani nehovorím.

Znamená to vybrať filmy, ktoré sú vhodné na AD, zabezpečiť, aby boli tematicky pestré (8 filmov, povedzme, s vojnovou tematikou by asi nikoho neprilákalo), určiť im v programe miesto, aby sa dali stihnúť aj všetky, ak by niekto chcel, zabezpečiť dobrovoľníkov… Rozhodne je za tým veľa neviditeľnej práce.

Druhým dôležitým krokom, vďaka ktorému cítime, že sme vítaní, je prístupná komunikácia. Informácie podávané prístupným a rešpektujúcim jazykom, ale aj prístupný web, alternatívne popisy obrázkov, trailery s AD, spolupráca s inštitúciami a jednotlivcami, ktorí každodennosti so zrakovým postihnutím rozumejú a dokážu poskytnúť relevantné informácie.

Obrovskou pomocou sú pre nás vyškolení dobrovoľníci, ktorí nám pomáhajú s orientáciou. Ani Vám neviem povedať, ktorý rok to takto funguje. Druhý? Tretí? Štvrtý? Neviem veru, na dobré sa rýchlo a ľahko zvyká a časy, keď bola túžba užiť si festival bez nutnosti zháňania parťáka a čakania, kto, kedy a koľko času na mňa bude mať, sa z pamäti vytratila.

Možnosť využiť dobrovoľníkov je veľmi oslobodzujúca. Odbúrava to stres z hľadania kina a kinosály, predierania sa cez množstvá ľudí, nepokoj pri orientácii v priestore, ktorý (aj keby sme poznali z pravidelných prístupných premietaní) vyzerá počas festivalu inak… Dobrovoľníci nás môžu vyzdvihnúť na dohodnutom mieste, odprevadia nás do kina, do kinosály, prevezmú staničku, prostredníctvom ktorej je vysielaný AD, absolvujú všetky kaviarne a toalety a, pravdaže, poopisujú rozvešané plagáty, poklebetia o hercoch, povedia, ako sa vymódili ostatní návštevníci…

Pravdaže, nevidiaci a slabozrakí majú prístup na celý festival, nie je to tak, že môžeme ísť len na filmy s AD, len na sprievodné podujatia, ktoré organizátori vyhodnotili, že sú pre nás prínosné. Stáva sa, že sa niekto vyberie aj na „iný“ film, na „iné“ podujatie. Nikdy sa nestalo, že by si to neužil.

Na Jednom svete je výborné, že prístupnosťou sú „nakazení“ všetci a netýka sa to len ľudí s postihnutím. Veľmi to cítiť, pretože od výkonnej riaditeľky po posledného náhodného okoloidúceho sa nikto nepozastavuje nad tým, čo robí nevidiaci v kine, nikto sa nepýta, či sme nezablúdili a nepotrebujeme niekam odprevadiť. Za tie roky sme sa stali súčasťou diváctva a účastníctva, všetci to berú úplne normálne. Je to veľmi príjemné.

Spomínala som ale každoročné jemné dvíhanie latky, tento rok to boli trailery s AD a stručný úvod ku každému filmu, ktorý sa v slučke prehrával v staničke pred začiatkom filmu. Bolo to príjemné osvieženie, pretože tie informácie zrejme viseli kdesi na plagátoch, možno sa černeli v letákoch, ale tentoraz sme ich prvý raz mohli absorbovať aj my. Podarilo sa tým odstrániť ďalšiu neznámu, ktorú sme doteraz mali a trošku pociťovali. Takto sme boli na film pripravenejší, mali sme lepšiu predstavu, čo nás čaká, a mohli sa tak lepšie rozhodnúť, na čo si kúpiť lístok a vyčleniť čas.

Ďalším veľkým prístupnostným plusom bolo, že sa premietania s AD sústredili v Kine Lumière, ktoré ponúka takýto program pravidelne. Viacerí z nás preto do istej miery poznali priestory a mali ich navnímané, mali sme k dispozícii reliéfnu mapku budovy, vedeli sme, že dvere miestností a výťah sú označené Braillovým písmom. Veľkou pomocou bol aj na stránke zverejnený popis trasy, ako sa do a z kina dostať tak „po našom“. Pripravili sme ho s vynikajúcou inštruktorkou priestorovej orientácie a samostatného pohybu z ÚNSS, takže zachytáva všetky dôležité orientačné body a vodiace línie.

Jeden svet nie je len o filmových projekciách, ale aj o diskusiách a stretnutiach. Zúčastnili ste sa niektorých sprievodných podujatí? Ako ste ich vnímali?

Áno, zúčastnila som sa na diskusii Audiovízia bez bariér 6: Ako Európsky akt o prístupnosti mení audiovíziu, ktorú viedli dámy z košického Kina Úsmev. Tento rok len tohto jedného sprievodného podujatia, lebo, ako som už spomínala, moje telo malo trochu iné predstavy o trávení tých dní než moja myseľ.

Musím povedať, že to bolo veľmi podnetné stretnutie, plné skúseností zo Slovenska i zo zahraničia, ktoré nás inšpirovali. Po moderovanej diskusii nasledoval workshop, ktorý nás donútil zamyslieť sa nad mnohými problémami súvisiacimi s prístupnosťou pre rôzne skupiny, nielen pre ľudí s postihnutím. Teoretizovali sme a hľadali riešenia a pritom odhaľovali, ako jednoducho sa dajú niektoré bariéry odstrániť. Akurát teda by sme potrebovali viac času, lebo už keď sme sa do toho zahryzli, pocítili sme odhodlanie debarierizovať úplne všetko. Ale dámy z Košíc nás usmerňovali a držali pri zemi, takže sme sa z výšin vždy vrátili späť.

Mali ste pocit, že nevidiaci a slabozrakí návštevníci mali možnosť zapojiť sa do festivalového diania rovnako prirodzene ako ostatní diváci?

Rozhodne áno, ale ja si ani nepamätám, že by to niekedy bolo inak. Ani v začiatkoch som nemala pocit, že som… nechcem, aby to vyznelo drzo, ale že som pre organizátorov experimentom alebo záťažou, pre ostatných návštevníkov že som atrakciou.

Neviem, ako sa to tímu Jedného sveta podarilo docieliť, ale tam sa človek naozaj neobáva prísť na hociktorú časť programu – aj film bez AD si nevidiaci môže užiť, ak teda nie je nemý. Niečo mu možno unikne, o vizuáli nebude mať takú predstavu, akú mu poskytne AD, ale veľa si domyslí. Aj na ktoromkoľvek podujatí sa môže ukázať, vždy sa nájde cesta, ako ho zapojiť.

Takže áno, zapojiť sa môžeme, dokonca aj do častí, ktoré by sa zdali s nami nekompatibilné. Pred dvomi rokmi bola napríklad diskusia o fotografiách a jej moderátorka veľmi prirodzene do svojho prejavu zakomponovala aj ich popis. Takto sme si anonymne sedeli v hľadisku a držali krok s ostatnými, podľa mňa sa nikto nezorientoval, že nevidíme. Až keď sme pri odchode vytiahli biele palice.

Toto je tiež veľmi príjemný moment, že sa všetko deje s veľkým rešpektom. Nikto sa z plných pľúc neoháňa prístupnosťou, nikto nás nevyčleňuje, neukazuje ako „tých iných“. Veľmi prirodzene splynieme s davom, ale zároveň sa pamätá na naše (a nielen naše) potreby. Cítila by som sa asi nepríjemne, keby niekto začal vysvetľovať: „Máme tu jednu nevidiacu, tak jej budem vysvetľovať a opisovať.“ To by som asi vydržala, ale dvakrát, ba trikrát by som si premyslela, či sa podobnej situácii hodlám vystaviť aj nabudúce. Na Jednom svete ale viem, že sa mi to nestane a že si to všetko užijem v úctivej a prijímajúcej atmosfére.

Ako hodnotíte celkovú organizáciu a atmosféru festivalu z pohľadu návštevníčky?

Na Jednom svete je všetko až neprirodzene prirodzené. Ani si nechcem predstaviť, koľko práce za tým všetkým je, ale ja si nepamätám, že by som tam niekedy cítila napätie, že by tam niekto splašene pobehoval, znervózňoval sa niečím a podobne. Všetci sú milí, usmiati, pokojní. To teraz vyzerá, akoby som to mala naučené, ale s čistým svedomím priznávam, že nie. Pátrala som v spomienkach po momente, kedy by som vnímala, že sa niečo vymyká spod kontroly, ale nenašla som.

Treba ale povedať, že ja posledné roky absolvujem festival s dobrovoľníkmi. Jednak ich školím, aby vedeli sprevádzať nevidiacich a slabozrakých, takže ich potom „skúšam“, jednak by som asi všetkých svojich kamarátov nedostala na také množstvo filmov, ako si chcem pozrieť ja.

Neviem, aké majú dobrovoľníci prijímacie pohovory, ale ešte sa mi nestalo, že by som sa s nimi cítila nepríjemne, alebo že by som mala pocit, že mi hrozí nejaké nebezpečenstvo (úrazu napríklad), alebo že ma niekde zabudnú. Vždy sa veľmi nasmejeme – či sú to 16-roční mladí ľudia alebo 70-ročné dámy. Vždy sa s nimi dá debatovať na všakovaké témy – začíname filmami, ako sa na festival patrí, končíme ale pri… no, už sme asi aj plán na svetový mier vypracovali.

Tento rok bolo s audiokomentárom sprístupnených rekordné množstvo filmov a novinkou boli aj filmové trailery. Ako ste vnímali túto ponuku?

Áno, tento rok bola ponuka filmov s AD väčšia než vlani, dalo nám to možnosť vychutnať si festival dlhšie a intenzívnejšie. Aj ich zaradenie do programu som vnímala veľmi pozitívne, pretože jednotlivé premietania s AD sa neprekrývali, takže, ak niekto chcel, mohol si pozrieť všetky, nemusel sa rozhodovať, ktorému dá prednosť.

Filmy, ktoré budú ošetrené AD a popisnými titulkami, sú vždy vyberané veľmi starostlivo, viem, že tento rok sa na výbere opäť podieľal jeden z našich radov, tzn. prakticky nevidiaci filmový fanúšik. Ja som opäť mala možnosť niektoré filmy vidieť skôr, než sa dostali na strieborné plátno, a pripomienkovať AD.

Tematicky boli veľmi pestré, musím povedať. Od spomienky na ladenie a pokus o preladenie hodnôt v slovenskej žurnalistike, cez osudy ľudí utekajúcich pred ozbrojenými konfliktmi a rodín palestínskych väzňov až po príbehy plné odhodlania, neuveriteľnej vnútornej sily, porozumenia a lásky. Každý si mohol vybrať, všetky filmy boli hlboké, veľmi dobre spracované a zo všetkých sme odchádzali z kinosály v zádumčivom mlčaní. Nebolo snímky, ktorú by sme „len“ pozreli, každá si vyžiadala určitú chvíľu na spracovanie, niektoré dokonca na strávenie – nemožno si zakrývať oči a uši pred tým, čo sa na svete deje.

Trailery s AD a popisnými titulkami sme v rozhovoroch skloňovali už nejaký čas. Nepamätám si, kedy som túto diskusiu rozprúdila, ale bolo to pri niektorom z pravidelných prístupných premietaní v Kine Lumière. Rozosielala som našincom pozvánku, vyratúvala všetko, čo im môže pri návšteve a orientácii pomôcť, a keď som si spustila trailer, zistila som, že tu čosi nehrá. Pozývam na film s AD a trailer je bez neho? Na základe čoho sa máme rozhodnúť, či sa do kina vybrať alebo nie? Len na základe slovného popisu? Alebo hudby či tých pár dialógov, ktoré v traileri zaznejú? Bez toho, aby sme vedeli o akcii, ktorá ich vyvolala, je to trochu… hm, neúplné. Nesprevádza to emócia, ktorú trailer vyvolá v ostatných.

Začala som zisťovať, prečo keď majú všetci ochutnávku v im prístupnej podobe, ju tak nemáme k dispozícii aj my. Vysvitlo, že to má objektívnu príčinu, ktorú sa ani nepokúšam reprodukovať, pretože do zákulisia je vstup len pre vyvolených. Ale viem, že sa to riešilo a Jeden svet je dôkazom, že aj vyriešilo, čo sa veľmi teším.

Vnímala som to ako veľmi príjemnú novinku, ktorá pomôže pri rozhodovaní, čo si pozrieť, pri naladení sa na potrebnú tóninu a rytmus, na štýl AD – my tvorcov AD už poznáme, vieme, kto nám aké informácie poskytne, nakoľko budú podrobné, na čo sa budú sústrediť a akým štýlom nám ich podajú. To je presne tak ako s hercami – jednému sa väčšmi pozdáva ten, druhému zas onen.

Čo pre Vás znamená možnosť vybrať si z viacerých audiokomentovaných filmov? Ovplyvňuje to aj spôsob, akým sa rozhodujete, čo si na festivale pozriete?

Pravdupovediac, ja sa snažím pozrieť si všetky filmy, ktoré sú daný rok s AD k dispozícii. Ak sa teda neprekrývajú časy ich premietaní, čo sa, tuším, pred pár rokmi stalo. Tento rok som ale jeden film vynechala, pretože zachytával tému, ktorá je pre mňa naozaj náročná a vyhýbam sa jej, aj v knižkách či článkoch ju obchádzam.

Ale áno, to, že film je ošetrený AD, je pre mňa osobne rozhodujúce. AD dodá dielu vrstvu, ktorá mne inak chýba. Nejde len o to, že viem, ako vyzerajú jednotlivé postavy, čo sa deje, keď nikto nič nehovorí, ale sprostredkúva mi aj vizuál.

Pre mňa je to mimoriadne dôležité – film je audiovizuálne dielo a s vizuálom sa veľa pracuje. Ak by mi stačil zvuk, počúvam rozhlasové hry. V AD často zaznieva, že obraz je rozmazaný, nezaostrený, že je zrazu čiernobiely, alebo sa objavujú rôzne animácie. Vďaka nemu sa dozvedáme o práci so svetlom, o hre tieňov, je to jediná cesta, ako vnímať opakujúce sa a jemne sa meniace motívy, ktoré nesú pre film dôležité posolstvá.

Je to veľké umenie, sprostredkovať nám v takom krátkom čase presnú informáciu, aby sme konkrétnu scénu vnímali s tou istou emóciou ako vidiaci. Tvorcovia AD musia byť naozaj majstri slova a vidieť viac než všetci ostatní.

Všimli ste si v tohtoročných audiokomentároch niečo, čo Vás potešilo, prípadne niečo, čo by sa dalo do budúcnosti ešte zlepšiť?

Ťažko povedať. Všetky AD boli výborné, zo žiadneho filmu som neodchádzala s tým, že sa musím niečo dopýtať, že som si niečím nebola istá, alebo som ostala zmätená.

Mne sa veľmi páči, že tvorcovia AD dbajú na to, aby sa k štýlu filmu hodili nielen hlasy (väčšinou číta jeden človek titulky, t. j. preklad dialógov a druhý nahovorí samotný AD), ale aj ich temperament a spôsob vyjadrovania. Pretože Vy nemôžete do akčného filmu vložiť komótneho človeka.

My vnímame film s AD ako jeden celok, veľmi to triešti našu pozornosť a úplne brzdí celkový estetický zážitok, ak musíme každú chvíľu prepínať pozornosť a preskakovať z rýchleho tempa akcie do pomalého tempa popisu. Rovnako je to so štýlom výpovede – ak je film poetický, aj AD musí byť poetický, pretože – opäť – strohé oznamovanie faktov to dielo jednoducho rozseká.

Keby ste mali tohtoročný Jeden svet zhrnúť jednou myšlienkou, aká by to bola?

Fú! Ťažká otázka! Možno asi taká, že Jeden svet robí česť svojmu menu. Organizátori ho umelo nepozliepali zo sveta nevidiacich, nepočujúcich či ľudí pohybujúcich sa na vozíku. Nedolepili doň časť sveta ľudí na spektre autizmu, so skúsenosťou s duševným ochorením, s takou či onakou farbou pleti, s takým či onakým svetonázorom a podobne. Pochopili, že svet je naozaj len jeden a všetci sa doň pohodlne zmestíme. Čo viac! Práve pre tú rôznorodosť je taký zaujímavý a hodný objavovania.

Ale, hovorím, nie je to myšlienka, ktorá by ma na tomto ročníku prekvapila, takto to vnímam od začiatku. Skôr by som povedala, že tento rok som sa v tom opäť len utvrdila.