Foto: archív ÚNSS
Je na čele jedného z najväčších občianskych združení na Slovensku. Nebojí sa bojovať za práva svojich členov, vie argumenty ponúkať, ale ich aj akceptovať. Je priam zosobnením toho, čo Únia nevidiacich a slabozrakých symbolizuje, robí a znamená pre svojich členov, ale aj smerom k verejnosti. Ako hodnotí krásnych 30 rokov existencie ÚNSS sme sa pozhovárali s dlhoročným predsedom organizácie Branislavom Mamojkom.
Pán Mamojka, čo všetko sa objaví v mozaike vašich spomienok, keď si uvedomíte, že je to už 30 rokov, čo Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska funguje?
Je to naozaj pestrá paleta spomienok, ktorú najvýraznejšie spája to, ako sme sa museli neustále prispôsobovať a okamžite reagovať na početné zmeny zvonku, najmä, čo sa týka legislatívy a financovania. Opozitom k tomu je naše nemenné smerovanie v súlade s poslaním Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ktorým je a zostane podpora práv osôb so zrakovým postihnutím a obhajoba vybraných postupov aj v kritickej diskusii s členmi našej organizácie.
Situácia, keď vznikala Únia nebola jednoduchá – v čom konkrétne a ako si na tie chvíle spomínate s odstupom rokov?
Myšlienkou na vytvorenie samostatnej organizácie sme sa zaoberali už dlho. Boli sme jedinou európskou krajinou, v ktorej nevidiaci a slabozrakí ľudia nemali samostatnú organizáciu. V spoločnej organizácii sme v špecifických otázkach mali prakticky len poradný hlas. Medzi výkonnými predstaviteľmi Zväzu invalidov (ZI) sme mali len mizivé zastúpenie, a tak o našich špecifických problémoch a spôsoboch ich riešenia sme museli presviedčať nielen verejnosť a predstaviteľov štátu, ale aj vedenie našej organizácie a členov s inými zdravotnými postihnutiami. Konečne sme mali legálnu možnosť založiť si vlastnú organizáciu. Ani medzi členmi so zrakovým postihnutím nebol jednotný názor na osamostatnenie a prevzatie zodpovednosti za vlastnú obhajobu práv. Častým argumentom proti bolo heslo „V jednote je sila“, bez jeho hlbšej analýzy. Po založení organizácie sme museli riešiť jej financovanie, administratívne a personálne zabezpečenie, priestory… Organizáciu sa však darilo celkom úspešne budovať a dnes si pripomíname neuveriteľných 30 rokov našej existencie…
Ste však aj na čele Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím, nie je to trochu proti počiatočnému rozhodnutiu rozdeliť sa a samostatne definovať svoje potreby?
Národná rada občanov so zdravotným postihnutím vznikla v roku 2003, teda až alebo už po 13 rokoch existencie ÚNSS. Sú situácie, kedy je vhodné, aby záujmy ľudí so zdravotným postihnutím zastrešovala jedna organizácia, ktorá však neriadi svoje členské organizácie, iba koordinuje činnosť v oblastiach spoločného záujmu. Každá členská organizácie je teda samostatnou a svojbytnou organizáciou, ktorá rozhoduje o svojej činnosti i poslaní. Vývoj potvrdil správnosť vytvorenia samostatnej organizácie,zvýšila sa kvalita a adresnosť sociálnej pomoci, zlepšila sa účinnosť presadzovania legislatívnych opatrení a tak ďalej.
Pamätáte si na prvé dôležité stretnutie za Úniu, na ktorom skutočne išlo o veľa?
Išlo o delenie majetku Zväzu invalidov a podniku Integra medzi nástupnícke organizácie. Významným úspechom, podloženým náročným bojom, bolo získanie Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu do výlučného vlastníctva ÚNSS. Bola snaha previesť SKN do podielového vlastníctva medzi nástupnícke organizácie Zväzu invalidov (ZI), čo by určite viedlo k zmene jej poslania i náplne práce. SKN však bola od začiatku budovaná ako inštitúcia na poskytovanie informačných služieb ľuďom so zrakovým postihnutím, čo sa aj podarilo zachovať. Neskôr vznikli problémy zo strany štátu s financovaním technického rozvoja, údržby technológie a budovy, a tak sme boli nútení prenechať SKN štátu ako príspevkovú organizáciu ministerstva kultúry. Čo by sa asi ťažko podarilo, ak by bola SKN v podielovom vlastníctve nástupníckych organizácií ZI. Tento model trvá dodnes a osvedčuje sa.
Ak by sme ešte ostali v tých počiatočných rokoch – z akej pozície naša organizácia na poli zákonov, prístupnosti, otvorenosti spoločnosti vychádzala?
Pomerne rýchlo sa podarilo získať dobré a uznávané konzultatívne postavenie ÚNSS v oblasti legislatívy, sociálnych služieb a prístupnosti. Napriek tomu, že úroveň integrácie našich ľudí bola vyššia ako u väčšiny osôb s iným zdravotným postihnutím, stále väčšina z nich žila v segregovaných podmienkach. Preto sme sa museli sústrediť najmä na presadzovanie legislatívy na podporu zamestnávania, poskytovania sociálnych služieb, poskytovania príspevkov na kompenzácie. Zaujímavé bolo, že v tomto období bola podstatne lepšia podpora kolektívnych aktivít v porovnaní so súčasnou podporou individuálne poskytovaných sociálnych služieb.
Ako sa zmenila činnosť našich základných organizácií?
Obsah činnosti základných organizácií sa značne zmenil. Profesionalizáciou poradenstva a sociálnej rehabilitácie prišli o významnú časť svojej náplne, ktorú vykonávali prostredníctvom dobre vyškolených dobrovoľníkov. Tiež bolo oslabené ich pôsobenie v oblasti obhajoby práv na miestnej a regionálnej úrovni. Hlavnou náplňou však zostala spolková činnosť, voľnočasové aktivity a tvorivé krúžky, ale aj vzájomná pomoc, odovzdávanie skúseností, rozvoj zručností… A túto svoju úlohu naše základné organizácie určite napĺňajú.
Jedným z problémov, ktoré našu organizáciu trochu sužuje je znižujúci sa počet členov, čím si to vysvetľujete?
Faktom je, že máme veľa členov v seniorskom veku a prirodzeným dôsledkom starnutia je aj ubúdanie členov… Základnou príčinou je však malý záujem mladých ľudí o členstvo v Únii. Príčin je určite viac, ako napríklad zvyšovanie úrovne začlenenia sa do spoločnosti spôsobené aj systematickými aktivitami ÚNSS, prístupnosťou informácií v médiách a na internete, prístupnosťou prostredia a dopravy. A tiež poskytovanie našich služieb nezávisle na členstve. Mnohí ľudia prichádzajú, len keď potrebujú našu pomoc, ale nemajú záujem alebo motiváciu aktívne sa zúčastňovať na vytváraní priaznivých podmienok pre život ľudí so zrakovým postihnutím. Motiváciou nemôže byť účasť na doterajších klasických schôdzach. Motivujúce však môžu byť aktivity zamerané na rozvoj zručností potrebných na prekonávanie dôsledkov zrakového postihnutia, zaujímavé aktivity nesúvisiace priamo so zrakovým postihnutím, ale vykonávané v podmienkach vhodných pre osoby so zrakovým postihnutím, možnosť priamej a transparentnej účasti na aktivitách zlepšujúcich životné podmienky osôb so zrakovým postihnutím. Užitočné by mohlo byť aj zjednodušenie formálnych podmienok členstva.
Na čele Únie ste celých tridsať rokov, mnohí sa zhodujú v tom, že niet lepšieho. Mávate pred voľbami obavy, je to rutina, pocit zodpovednosti…?
Mne osobne najviac chýbajú viacerí kandidáti na funkciu predsedu. Je omnoho hodnotnejšie vyhrať voľby spomedzi viacerých kandidátov, nie ako jediný kandidát… Každý je nahraditeľný a ja už budem musieť byť nahradený v blízkej budúcnosti, lebo čas je spravodlivý ku všetkým. Táto práca ma baví, ale je to najmä zodpovednosť s podporou skúseného kolektívu. Tej rutinnej práce je tiež dosť, ale takmer každý deň prináša niečo nové na čo sa rutinný postup nedá uplatniť.
ÚNSS sa postupne profesionalizovala – má osem krajských stredísk, kde pracujú výlučne profesionáli pomáhajúci nevidiacim a slabozrakým vrátiť sa do života, skvalitniť ho… Napadlo by vám to, keď ste začínali? Bol to jeden z cieľov či odvážnych plánov?
Určite to bol cieľ, ale ja som rátal aj so zachovaním určitej účasti dobrovoľných poradcov a inštruktorov. Plné financovanie týchto činností z verejných zdrojov však legislatíva podmieňuje aj plnou profesionalizáciou. Stále som však presvedčený, že by sa nám zišli aj dobre vyškolení dobrovoľníci ako poradcovia a inštruktori, lebo ich skúsenosti zo života so zdravotným postihnutím sú neoceniteľné a nenahraditeľné. Na podporu ich školenia a podporu ich činnosti by však bolo potrebné nájsť iné zdroje ako verejné financie.
Čo považujete za svoj osobný najväčší úspech na pozícii predsedu ÚNSS?
ÚNSS vo svojej histórii dosiahla rôzne úspechy. Vždy to však boli kolektívne úspechy, aj keď na niektorých som sa podieľal trochu viac. Medzi najvýznamnejšie úspechy, dosiahnuté spoločne aj s ďalšími organizáciami osôb s inými zdravotnými postihnutiami, patrí zásadné zvýšenie príspevku na osobnú asistenciu a zrušenie sledovania výšky príjmu na účely poskytovania tohto príspevku. Za osobnejší úspech považujem zmenu vysokoškolského zákona, a to zapracovanie povinnosti pre verejné vysoké školy zabezpečiť prístupnosť svojich webových sídiel, vrátane ich obsahu, čo umožní študentom so zdravotným postihnutím samostatnejšie študovať. Presadeniu tejto povinnosti som sa venoval viac ako desať rokov.
Ak by sme mali spomenúť zopár ťažiskových zákonov či vyhlášok, ktoré výrazne pomohli komunite nevidiacich a majú na sebe pečiatku ÚNSS, ktoré by to boli a prečo?
Nie je jednoduché vybrať. Určite by som rád spomenul označovanie liekov Braillovým písmom, čo podporuje nezávislosť a samostatnosť nevidiaceho, ale je to zároveň spôsob propagácie Braillovho písma. Nielen nevidiaci a slabozrakí, ale aj seniori či matky z deťmi iste oceňujú oznamovanie zastávok vo vozidlách hromadnej dopravy, oznamovanie čísla a smeru vozidla na dožiadanie povelovou vysielačkou. Určite by som spomenul vyhlášku 532/2002 i ďalšie predpisy v oblasti výstavby a prístupnosti stavieb, dopravy a cestnej premávky, dopravných stavieb. Veľkým medzníkom sú i nariadenia EU o právach cestujúcich so zdravotným postihnutím v jednotlivých druhoch dopravy. A, samozrejme, nemôžem zabudnúť na Marakéšsku zmluvu, ktorá umožňuje bezplatný cezhraničný prístup k prístupným literárnym dielam či zákon 447/2008 o poskytovaní príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia alebo zákon č. 448/2008 o sociálnych službách.
Únia je tiež súčasťou medzinárodných organizácií, boli ste na mnohých spoločných rokovaniach, ako nás vnímajú?
ÚNSS je uznávaným členom Európskej únie nevidiacich, (EBU), Svetovej únie nevidiacich (WBU) a Medzinárodnej rady pre vzdelávanie a rehabilitáciu osôb so zrakovým postihnutím (ICEVI) na základe našej účasti na ich aktivitách a aj pôsobenia našich zástupcov v ich pracovných skupinách a orgánoch, najmä v EBU. Ich prostredníctvom získavame informácie, vymieňame si skúsenosti a preberáme metódy i postupy riešenia rôznych problémov. Zúčastňujeme sa a organizujeme medzinárodné kampane na presadzovanie opatrení a obhajobu práv. Najdôležitejšia je účasť na ovplyvňovaní a tvorbe nadnárodnej legislatívy, transpozícii do národnej legislatívy a na jej implementácii. Patrí medzi ne Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, Marakéšska zmluva, nariadenia o právach cestujúcich v leteckej, železničnej, autobusovej a lodnej doprave, smernica o prístupnosti tovarov a služieb, smernica o prístupnosti webových sídiel a mobilných aplikácií verejných inštitúcií, smernica o označovaní liekov Braillovým písmom atď. Zúčastňujeme sa aj na projektoch koordinovaných EBU v oblasti podpory zamestnanosti a zamestnávania, prístupnosti volieb, aktivizácie seniorov a mládeže atď.
Kde vo svete je to pre nevidiacich najviac „friendly“, čo by sme ešte mohli prebrať alebo u nás vyslovene absentuje?
Toto je náročná otázka. Je rozšírená mylná predstava, že prakticky všetko je lepšie inde, ako u nás a často je to naopak. Napríklad osobná asistencia, alebo zľavy v doprave, či príspevky na pomôcky patria u nás k tým lepším. Čo by sme mali prevziať je napríklad legislatíva USA týkajúca sa prístupnosti informačných technológií. Existuje tam automatický mechanizmus vynucujúci si prístupnosť prostredníctvom verejného obstarávania. Žiadna firma totiž nemôže dostávať objednávky od federálnych inštitúcií, ak neponúka prístupné výrobky a nemá prístupné webové sídla. Preto sú napríklad iPhony prístupné bez potreby dodatočných úprav. Nikto si nemusí vynucovať ich prístupnosť, lebo bez nej sú nepredajné. Ďalšou oblasťou je bezbariérová výstavba. V niektorých krajinách napríklad platí, že všetky nové nájomné byty musia byť projektované tak, aby boli ľahko upraviteľné na prístupné byty pre seniorov a osoby so zdravotným postihnutím.
Nie vždy sa všetko podarí… Čo vás mrzí, že sa za tie roky nepodarilo, zlyhalo?
Mnohé naše požiadavky sa presadzujú veľmi dlho, sú len čiastočne úspešné a vyžadujú si pokračovanie v presadzovaní. V súčasnosti považujem za dlhodobo neúspešný náš boj za presadenie stavebnej legislatívy zabezpečujúcej bezbariérovosť výstavby a územia. Bolo už niekoľko neúspešných pokusov o novelizáciu stavebnej legislatívy. Stále pretrváva odpor vládnych inštitúcií a profesijných združení architektov a stavebných inžinierov proti zavedeniu autorizovaných znalcov pre bezbariérovú výstavbu a proti zavedeniu kontroly a penalizácie nedodržiavania pravidiel prístupnosti. Ďalším neúspešným procesom je mnohoročné presadzovanie priaznivejších štandardov pre výťahy. Stále, a čím viac, sa inštalujú výťahy s dotykovou klávesnicou a bez hlasového oznamovania poschodí. Technické riešenie existuje, ale obvykle nie je súčasťou podmienok verejného obstarávania.
ÚNSS má pod svojimi krídlami dve veľké zbierky – Biela pastelka a Štvornohé oči, zastrešuje celoslovenský program Zdravé oči v škôlke, čo sú úžasné veci. Zbierky pomáhajú zafinancovať množstvo dobrých vecí, Zdravé očká podporujú našu preventívnu úlohu… čo by ste dodali na margo týchto projektov?
Je to predovšetkým trvalá vďačnosť a obdiv organizátorom a realizátorom zbierok i prispievateľom. Chcel by som, aby sa stále viac darilo zvyšovať podporu štátu pre naše sociálne služby, a tak uvoľňovať čoraz viac prostriedkov zo zbierok na podporu spolkových, voľnočasových a rozvojových aktivít našich členov a základných organizácií i podobných preventívnych programov ako sú Zdravé oči už v škôlke, ktoré v súčasnosti fungujú len vďaka nášmu partnerovi OZ BILLA ľuďom. Okrem toho, kapacity detských očných lekárov nestačia na množstvo detí, u ktorých nájdeme podozrenie na zrakovú chybu. Výsledky tohto projektu jednoznačne svedčia o nedostatočnej kapacite detskej oftalmológie a mali by byť dôraznou výzvou pre štát. S podobným projektom sme sa zamerali aj na seniorov, ale nedarí sa nám ho rozvíjať tak úspešne, ako Zdravé oči už v škôlke. A pritom je veľmi potrebný, pretože populácia starne a v seniorskom veku sa zrak prirodzene zhoršuje. No ak sa podarí problém včas zachytiť a seniorovi bude poskytnutá odborná pomoc, môže sa zhoršovanie zmierniť až pozastaviť alebo dokonca zabrániť fatálnym následkom.
30 rokov je dlhá dobá, iste to bola aj veľká skúška trpezlivosti, diplomacie, nových výziev, učenia sa, objavovania nového… Kde na to všetko beriete energiu?
Považujem sa za nepoučiteľného optimistu, úspechy ma tešia a zaväzujú, neúspechy motivujú. Energiu nachádzam v spolupráci s kolegami a nesmierne ma uspokojuje, ak sa k nám pridávajú mladí ľudia, ktorí vedia niečo nové a chcú sa odborne rozvíjať.
Ako ÚNSS plánuje osláviť 30 rokov svojej existencie?
Považujem za správne priznať sa, že sme žiadne honosné oslavy nepripravovali. Poznáme naše obmedzené kapacity a chceli sme ich predovšetkým venovať presadzovaniu opatrení na zlepšovanie životných podmienok osôb so zrakovým postihnutím s využitím prísľubov vo volebných programoch strán novej koalície, na presadzovanie úloh a záväzkov do Programového vyhlásenia novej vlády a na súvisiace legislatívne aktivity. Tieto plány nám značne narušila pandémia koronavírusu, najmä pokiaľ ide o presadzovanie našich legislatívnych návrhov, ktoré musia dočasne ustúpiť riešeniu problémov vyvolaných pandémiou. Samozrejme, 30. výročie je príležitosťou na poďakovanie, a tak sme pripravili Ďakovné listy našim členom a priaznivcom, ktoré im budú odovzdané, keď sa budeme môcť stretávať. Na neskoršie obdobie sme museli odložiť aj plánovaný deň otvorených dverí, na ktorom sme chceli verejnosti umožniť oboznámiť sa s našimi aktivitami a vyskúšať si spôsoby kompenzácie dôsledkov zrakového postihnutia. Tiež už prebieha masívna multimediálna kampaň, ktorú sme nedovolili koronavírusu zastaviť. Keď budú zrušené obmedzenia stretávania sa, budú pokračovať podujatia k 30. výročiu našej organizácie aj na krajskej a miestnej úrovni.
Pri výročiach sa, samozrejme, dávajú aj ciele do ďalších rokov. Aké sú vaše súkromné i pracovné plány?
Únia musí predovšetkým hľadať spôsoby ako získavať mladých ľudí, zvyšovať atraktivitu svojich činností najmä podporou aktivít, ktoré sú pre mladých ľudí zaujímavé a potrebné, a vytváraním podmienok, aby ich mohli vykonávať napriek svojmu zrakovému postihnutiu. Zrejme bude potrebné prispôsobiť aj štruktúru organizácie či formy členstva požiadavkám doby. A pokiaľ ide o moje súkromné plány v súvislosti s Úniou? Zrejme už nastáva čas postupne sa presunúť do pozície poradcu a konštruktívneho kritika. Ešte by som chcel venovať trochu času aj mojim vnúčatám a rodine…