Tytti Matsinen: Chcem byť sprievodcom, nie mudrcom

Na 12. Valnom zhromaždení Európskej únie nevidiacich sa stala novou predsedníčkou organizácie spájajúcej 42 členských organizácií z celej Európy. Je vyštudovanou pragmatickou inžinierkou, ale vždy ju to lákalo aj k dobrovoľníctvu a pomoci iným. V súkromí jej robí radosť štvorročná dcérka, ktorej by raz chcela odovzdať krajší svet. Nová predsedníčka Európskej únie nevidiacich Tytti Matsinen.

Na obr. je neformálny portét T. Matsinen, do objektívu sa usmieva mladá žena v čiapke, na krku má slúchadlá.

Tytti Matsinen, nová predsedníčka Európskej únie nevidiacich

Pani predsedníčka, na úvod by som vás rada poprosila, keby ste nám prezradili váš osobný príbeh…
Vyrastala som v rodine, v ktorej boli moji blízki i vzdialenejší príbuzní nevidiaci alebo slabozrakí, takže ma povzbudzovali, aby som študovala a venovala sa svojim záujmom aj napriek zdravotnému postihnutiu. Po strednej škole som začala študovať priemyselné inžinierstvo a manažment na Technickej univerzite. Zaujímalo ma však aj mnoho iných odborov a v treťom ročníku ma prijali na teológiu. V rokoch 2011/2012 som sa rok venovala dobrovoľníctvu v Severnom Írsku a bola som veľmi aktívna v mládežníckej sieti s názvom Changemakers, ktorá obhajuje globálnu sociálnu spravodlivosť. Práci v mimovládnych organizáciách a organizáciách zameraných na rozvojovú spoluprácu som venovala čoraz viac času, a keď som končila štúdium, už som v tejto oblasti pracovala na plný úväzok. Titul MSc. (obdoba nášho Ing., pozn. red.) som získala v roku 2017 a magisterský titul z teológie v roku 2020. Naďalej sa zaujímam dianie doma i vo svete. Vo voľnom čase sa rada venujem ručným prácam a, samozrejme, môjmu štvorročnému dieťatku.

Ako ste sa dostali do Fínskej federácie zrakovo postihnutých?
Členkou miestnej organizácie FFVI (Finnish Federation of the Visually Impaired – Fínska federácia zrakovo postihnutých) som od roku 2009, keď sa môj zrak výrazne zhoršil. Od detstva som sa však aktívne zúčastňovala aktivít určených slabozrakej mládeži. Viac ako 10 rokov sa podieľam na medzinárodnej práci FFVI na rôznych pozíciách. V roku 2014 ma FFVI vyslala na prázdninový dobrovoľnícky pobyt do Namíbijskej federácie ľudí so zrakovým postihnutím ako trénerku a facilitátorku. V súčasnosti pôsobím ako predsedníčka medzinárodného výboru FFVI. Od roku 2020 som tiež členkou predstavenstva FFVI.

Viem, že už dlhší čas aktívne obhajujete práva osôb so zdravotným postihnutím. Fínsko ste dokonca zastupovali v OSN. Aké sú podľa vás najväčšie problémy ľudí so zrakovým postihnutím?
Myslím si, že najväčším problémom v spoločnosti je nedostatočná prístupnosť všeobecne. Technológie a rýchly vývoj nových technológií pre nás predstavujú výzvu, aby sme sa zapojili aj do ich vytvárania, komunikovali s vývojármi a vysvetľovali im dôležitosť prístupných riešení a inklúzie, aby boli pre nás skutočne prístupné. V globálnom meradle sú problémy, samozrejme, ešte zásadnejšie. Mnohí nevidiaci a slabozrakí ľudia stále nemajú prístup k žiadnym službám a často nie sú naplnené ani ich základné práva.

Počas 12. Valného zhromaždenia EBU bolo hodnotených uplynulých 40 rokov fungovania organizácie. Únia za ten čas čelila mnohým zmenám a výzvam, napríklad vstup postkomunistických krajín (ako je i Slovensko), ekonomická kríza, vojna na Ukrajine… Ako vidíte postavenie EBU v súčasnosti? Na aké oblasti by ste sa chceli počas svojho volebného obdobia zamerať?
EBU vnímam ako politicky silné hnutie. Naša komunita disponuje obrovským množstvom odborných znalostí a na presadzovanie našich záujmov máme politický prístup na európskej úrovni. Aby sme boli udržateľnejší, musíme rozvinúť finančnú udržateľnosť našej organizácie, ale nielen to: musíme pochopiť rozmanitosť nevidiacich a slabozrakých ľudí i rozmanitosť členských organizácií, a neustále sa snažiť nájsť spôsoby, ako všetkým našim členom zabezpečiť rovnosť príležitostí.

Aký je váš prvý pracovný cieľ?
Ako som povedala vo svojom prejave v Lisabone, chcem byť sprievodcom, nie mudrcom na javisku. Nové predstavenstvo EBU má 13 šikovných a odhodlaných jednotlivcov a mojou prvou úlohou je dobre ich spoznať a nájsť spôsoby, ako tím EBU posunúť vpred.

Čo považujete v živote za najdôležitejšie?
Chcem žiť život tak, aby moje činy zanechali tento svet budúcim generáciám ako lepšie miesto, než bolo predtým. Dá sa to urobiť v malom meradle doma a vo väčšom meradle, napríklad ovplyvňovaním politiky ľudských práv na úrovni európskej.

Ste mamou štvorročného dieťatka, s akými ťažkosťami sa stretávajú rodičia so zrakovým postihnutím?
Myslím si, že najväčšou výzvou je nedostatok predstavivosti a pochopenia spoločnosti, pokiaľ ide o množstvo identít, ktoré človek môže mať. Služby sú určené pre stereotypných ľudí a stereotypná predstava rodiča nezahŕňa zdravotné postihnutie – a stereotypná osoba s postihnutím nemá deti. V praxi to znamená, že napríklad informácie z jaslí alebo školy sa rodinám odovzdávajú v neprístupnom formáte, alebo taxislužba, ktorá ma odvezie do práce, sa nesmie najskôr zastaviť v jasliach. Aby sme to zmenili, musia byť rodičia so zdravotným postihnutím zastúpení na verejnosti, ale potrebujeme aj silnú obhajobu. Som rada, že to môžem ovplyvniť!

Poznáte Slovensko? Mali ste niekedy možnosť navštíviť našu krajinu?
Strávila som nezabudnuteľný školský výlet v Bratislave v roku 2003. Bývali sme v Hoteli Kyjev, robili jednodňové výlety po meste aj mimo neho a, dokonca, sme sa naučili štátnu hymnu, ktorú sme spievali na rozlúčku s hotelovým personálom. Mala som „sladkých 16“ a bolo to dobrodružstvo!

Čo by ste odkázali našim členom?
Rada by som povzbudila nevidiacich a slabozrakých na Slovensku, aby sa zapájali do spoločenských aktivít, ktoré ich zaujímajú! Hnutie nevidiacich a slabozrakých ľudí je nesmierne dôležité, ale aby sme zmenili spoločnosť, musíme ísť ešte ďalej – spoločenská zmena sa deje všade okolo nás a my v nej musíme zaujať svoje miesto.