Únia, ktorá prešla za 35 rokov existencie rôznymi zmenami a vývojom, vytrvalo zápasí dodnes. Zanietení ľudia v nej pochopili, akým dôležitým nástrojom pomoci môže byť pre tých, ktorí život zdolávajú so stratou zraku. Roky za ňou, v nej a s ňou kráčali ľudia najpovolanejší, ktorí majú na svedomí jej ľudskú tvár a jasné predstavy, ako pomáhať – možno je tým majákom, ktorý svieti, aby ostatných upozornil – sme tu a chceme to robiť pre vás. V dnešnom rozhovore s jej riaditeľkou Tatianou Winterovou sa o všetkom, čo Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska podnikla a podniká, dozviete viac.
Únia je tu pre ľudí so zrakovým postihnutím už 35 rokov. Dajú sa vymenovať jej míľniky, v čom im bola a dodnes je za tie roky prospešná?
„Prvým míľnikom je rok 1990, keď vznikla samostatná organizácia obhajujúca záujmy ľudí so zrakovým postihnutím. Začala sa písať história jedného z najväčších a dnes aj najstarších občianskych združení na Slovensku. Som veľmi hrdá, že únia pomohla zrealizovať mnohé dôležité legislatívne zmeny, ktoré posunuli život ľudí nevidiacich a slabozrakých vpred, ale nezriedka boli prínosom aj pre intaktnú spoločnosť. Či už ide o zákon o službách zamestnanosti podporujúci zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím, zákon o informačných technológiách vo verejnej správe, výnos o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy podporujúce prístupnosť webových sídiel a elektronických služieb i dokumentov pre nevidiacich a slabozrakých, ale aj antidiskriminačný zákon zakazujúci diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, zákon o poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia či zákon o sociálnych službách… Za úspech považujeme aj zmenu vo vysokoškolskom zákone, podľa ktorého musia verejné vysoké školy zabezpečiť prístupnosť svojich webových sídiel vrátane ich obsahu. Presadeniu tejto zmeny sa naša organizácia venovala viac ako desať rokov. Zúčastňovali sme sa tiež na príprave a zavádzaní do praxe tzv. Marakéšskej zmluvy, ktorá umožňuje bezplatnú cezhraničnú výmenu kníh upravených do formy prístupnej pre nevidiacich. Podpísali sme sa aj pod nárast počtu ozvučených vozidiel či nízkopodlažných dopravných prostriedkov, čo oceňujú aj seniori či matky s kočíkmi.
Významným rokom v rámci života samotnej organizácie bol určite rok 1992, keď zákon zaviedol možnosť poskytovať sociálne služby formou terénnej sociálnej rehabilitácie. V Košiciach sme otvorili prvé Oblastné stredisko sociálnej rehabilitácie, čo bol vlastne predchodca súčasného Krajského strediska ÚNSS Košice. V roku 1998 prešla organizácia veľkou zmenou a naše sociálne služby sa plne profesionalizovali. Zároveň sme nastavili štruktúru pracovných pozícií, ale i systém vzdelávania zamestnancov v odborných zručnostiach, na čo sme získali aj akreditáciu MPSVaR. Aby sme štandardizovali úroveň sociálnych služieb v každom kraji, vytvorili sme Štandardy kvality poskytovaných sociálnych služieb. Naši zamestnanci tiež prechádzajú interným monitoringom a od roku 2019 realizujeme supervízie odborných pracovníkov. Zabezpečujeme tak nielen rovnakú kvalitu služieb, ale tiež získavame spätnú väzbu o potrebách našich sociálnych pracovníkov, špecifických problémoch pre daný región a následnú možnosť implementácie konkrétnych riešení. Dnes poskytujeme naše služby v každom krajskom meste a v takmer 50-ke poradenských miest. Bezprostredne po vzniku samostatnej SR sa ÚNSS stala členom medzinárodných organizácií WBU a EBU (Svetová a Európska únia nevidiacich). Posunúť sme sa museli aj v oblasti získavania finančných prostriedkov, v roku 2002 vznikla verejná zbierka Biela pastelka a o čosi neskôr, v roku 2004, projekt Štvornohé oči. V tomto roku sme sa zamerali aj na preventívne aktivity a vznikol program Zdravé oči už v škôlke zameraný na včasný záchyt zrakových chýb u najmenších. Významných dátumov a aktivít by bolo iste ešte viac, ale to najdôležitejšie je, že sa nám darí poskytovať kvalitné a kvalifikované sociálne služby ľuďom so zrakovým postihnutím, že máme tímy, ktoré pracujú v oblasti legislatívy, ale aj odstraňovania architektonických či digitálnych bariér. Myslím si, že za viac ako tri desaťročia sa ÚNSS stala rešpektovanou organizáciou, ktorej hlas má svoju vážnosť a budeme robiť všetko pre to, aby to tak aj ostalo.“
Aké plány máte v tomto roku v súvislosti s jubileom?
„Všetko sa pomyselne začne 7. apríla, keď by sme chceli verejnosti pripomenúť, že je tu Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska a pomáha už 35 rokov. Radi by sme mali otvorené jednotlivé krajské strediská a ponúkli program „potme“. Chceme privítať nielen bežnú verejnosť, ale aj našich podporovateľov, zástupcov štátnej a verejnej správy, umožniť im spoznať, ako a komu vlastne pomáhajú. Zároveň to bude príležitosť viesť dialóg, na ktorý počas roka nie je čas. Pripravujeme tiež špeciálne pamätné listy pre dlhoročných členov našej organizácie za ich obetavú pomoc a prácu v prospech ÚNSS.
Pracovná skupina pre osvetu spustila sériu špeciálnych podcastov zameraných na pripomenutie významných míľnikov v organizácii, predstavenie zamestnancov, zaujímavých členov. Sú dostupné v štandardných podcastových databázach, stačí si dať do vyhľadávača 35ka a započúvať sa. Určite chceme robiť kampaň na sociálnych sieťach, výročiu sa budeme venovať aj v rámci našich časopisov či webových stránok. Na sklonku roka by sme chceli urobiť špeciálny program pre dlhoročných partnerov, ktorým by sme chceli poďakovať za podporu a pomoc našej organizácii. Svoje aktivity budú mať iste aj jednotlivé základné organizácie.“
Stále je dosť ľudí so zrakovým postihnutím a myslím si, že ich pribúda… možno aj vplyvom technológií. Vyvíjate aktivity aj smerom k prevencii. Aké?
„Máme preventívny program Zdravé oči už v škôlke, prostredníctvom ktorého meriame zrakové parametre deťom materských škôl. Je zameraný výlučne na deti od 3 do 6 rokov, pretože práve v tomto období je detské oko najvnímavejšie na prípadnú liečbu – zrakovú chybu možno veľmi úspešne stabilizovať alebo úplne vyliečiť. Týmto programom nahrádzame preventívne prehliadky zraku a suplujeme štát. Sme veľmi radi, že sa stretáva s čoraz väčšou obľubou, materské školy sa nám často už samy ozývajú, že sa chcú do programu prihlásiť. Miesta v jednotlivých krajoch sú obsadené v priebehu niekoľkých dní. Od roku 2017 program podporuje spoločnosť BILLA Slovensko a OZ BILLA ľuďom, za čo sme im veľmi vďační. Dovedna sme odmerali už viac ako 130 000 detí a takmer 20 000 z nich malo pozitívny výsledok a dostalo od našich pracovníčok odporúčanie navštíviť očného lekára.“
Legislatíva nie vždy nahrá tým, ktorí to potrebujú. Ako sa vyvíjajú aktuálne problémy, ktoré riešite na úrovni štátu a aká je na ne odozva?
„Snažíme sa reagovať a pripomienkovať všetky pripravované legislatívne zmeny. Teší nás, že väčšina našich legislatívnych pripomienok býva akceptovaná a zapracovaná. V predošlom období bol veľmi diskutovaný napríklad zákon o sociálnych službách alebo o posudkovej činnosti. Otvorenou témou pre nás naďalej ostáva stavebný zákon a príslušné vyhlášky, taktiež by sme si vedeli predstaviť, ak by bola zvýšená hodinová sadzba výkonu osobnej asistencie. I samotný status osobných asistentov, pretože pri aktuálnom nastavení majú ľudia so zrakovým postihnutím problém nájsť si osobného asistenta, ktorý by im dlhodobo pomáhal. Veľmi nás mrzí, že označenie „neziskovka“ dostalo v poslednom období takú negatívnu konotáciu a spája sa s mnohými nepravdivými informáciami. S veľkými obavami očakávame, ako dopadnú plánované legislatívne zmeny zamerané na výrazné obmedzenie fungovania občianskeho sektora.“
Únia už pomohla mnohým ľuďom, preto sa zapojili a chcú podať pomocnú ruku. Myslíte si, že majú mladí ľudia chuť a motiváciu pomáhať?
„Podľa toho, koľko dobrovoľníkov sa ochotne zapája do verejnej zbierky Biela pastelka, a na mnohých vidíme naozaj úprimný záujem podporiť našu organizáciu a podieľať sa tak na pomoci nevidiacim a slabozrakým, si myslím, že to s mladou generáciou nie je až také zlé. Osobná motivácia je vždy najmä o jednotlivcovi… Trošku ma mrzí, že mladí „zrakáči“ nemajú veľký záujem organizovať sa v našich základných organizáciách. Na druhej strane môžeme byť spokojní, že poskytujeme kvalitné služby, ktoré im dovoľujú byť súčasťou bežnej komunity. Aktuálne sa však vážne zamýšľame nad tým, ako prilákať mladých ľudí do našich radov, aby sa stali našimi členmi. Majú možnosť zažívať zaujímavé aktivity, môžu si ich i sami plánovať, vymyslieť si čokoľvek… Nehovoriac o tom, že ak presadzujeme záujmy ľudí so zrakovým postihnutím, je počet členov dôležitým údajom.“
Ako pomohla Únia vám osobne a akou satisfakciou je dnes, keď sa obzriete späť?
„Keď som sa po vysokoškolskom štúdiu v Čechách vrátila na Slovensko, hľadala som prácu, ktorá by mi dávala zmysel a zároveň mi umožnila využiť nadobudnuté vzdelanie v odbore ekonómia v sociálnej práci. Únia mi to umožnila využiť v plnej miere. V organizácii som už viac ako dvadsať rokov a verím, že sme odviedli kus dobrej práce v prospech pomoci ľuďom s ťažkým zrakovým postihnutím – či už v rámci legislatívy, odstraňovania bariér, ale aj sociálnych služieb. Verím, že Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska bude pre ľudí so zrakovým znevýhodnením naďalej pilierom, na ktorý sa budú môcť spoľahnúť, či už v rámci poskytovaných sociálnych služieb, zázemia priateľov, ale aj istotou, že ich nenecháme v štichu, ak sa budú plánovať nesprávne legislatívne zmeny. Keď sa pozriem späť, vidím obrovský posun – namiesto dobrovoľníkov pomáhajúcich nevidiacim a slabozrakým sme začali poskytovať profesionálne sociálne služby, založili sme už dve „eséročky“: Tyflocomp, ktorý ponúka pomôcky, a Prístupne.sk, ktorá ponúka odborné služby v oblasti digitálnej prístupnosti. Napokon, aj to, že sme tu už 35 rokov, je úspech, najmä v období, keď sa každý rok stane výzvou – pandémie, vojna, finančné krízy, konsolidácie či napádanie tretieho sektora.
Veľmi rada by som sa poďakovala všetkým, ktorí sa o to, kam sa naša organizácia posunula, zaslúžili, súčasným i bývalým zamestnancom, našim členom, no najmä bývalému dlhoročnému predsedovi Branislavovi Mamojkovi, Milanovi Měchurovi, Josefovi Zbrankovi. Veľká vďaka patrí aj súčasnému predsedníctvu Jánovi Podolinskému, Tímei Hókovej a Michalovi Tkáčikovi, s ktorými sa mi veľmi dobre spolupracuje, máme spoločné vízie a plány ďalšieho smerovania organizácie.“
Spracovala: Daniela Dubivská
(rozhovor bol realizovaný pre časopis SKN Nový život)