Súčasná situácia znamená množstvo pravidiel zachraňujúcich zdravie a život. Nestretávať sa, dodržiavať odstup, nosiť rúška, respirátory, dezinfikovať si ruky, priestory, nedotýkať sa. To posledné je pre ľudí nevidiacich a slabozrakých trochu problém, pretože hmatom sa orientujú, čítajú, zisťujú. Náš kolega Jožko Zbranek sa pýtal, ako tieto opatrenia vnímajú…
Bol som zvedavý, a tak som sa pustil do menšej štúdie alebo mapovania prístupnosti záležitostí pandemických či pandémiou ovplyvnených. Zozbieral a spracoval som dáta a ponúkam zopár postrehov a úvah.
Pred plošným testovaním národa na ochorenie COVID-19 som si kládol otázky: Pustia ma dovnútra so sprievodcom? Nebudem tam zmätkovať?
Bezprostredne po oravsko-bardejovskom testovacom predkole som oslovil niekoľko ľudí so zrakovým postihnutím z týchto krajov. Potvrdili mi to, o čom som sa po týždni presvedčil aj sám. Sprievodca mohol pristúpiť k testu spoločne so mnou, nakoniec som ho vlastne ani nepotreboval – asistenciu poskytli sami vojaci alebo policajti – ohľaduplne a efektívne.
Dezinfekcia a hmat
Na portáli Helpnet.cz sme zachytili správu, že Nadácia prof. Vejdovského poskytla 4-tisíc vreckových dezinfekcií pre ľudí so zrakovým postihnutím, ktoré si mohli vyzdvihnúť na pobočkách SONS-u.
„Dostali sme už druhý balík a je o to medzi členmi záujem,“ povedali v Zlíne. Určite záslužný čin, maximálne vhodný pre nadáciu, ktorej úlohou je podpora charitatívnej činnosti iných organizácií, už tvrdší oriešok pre niekoho, kto poskytuje sociálne služby a prostriedky na ne si musí získavať sám.
Ale k ankete. O tom, aký má pandémia dopad a ako na ľudskú psychiku pôsobí izolácia, bolo už napísané i povedané veľa. Pokúsil som sa preto o malú anketu na tému, ako svoju situáciu vnímajú nevidiaci a slabozrakí vo vzťahu k svojmu zrakovému postihnutiu.
Dvadsiatim priateľom som položil dve otázky. Viem, že pri prieskumoch verejnej mienky sa takto nepostupuje, ale myslím si, že z hľadiska témy to hodnovernosť odpovedí neznižuje. Naopak, ľudia čo ma poznajú, mi viac povedia. Pre úplnosť dodávam, že medzi oslovenými bolo 11 žien a 9 mužov vo veku od 30 do 80 rokov, 15 nevidiacich a 5 prakticky nevidiacich používateľov Braillovho písma. Až na jednu výnimku, ktorá sa však s používateľmi stretáva.
Otázky & odpovede
1. Medzi hygienickými odporúčaniami, ktoré občania dostali, bola okrem nosenia rúška, dodržiavania odstupu, dezinfekcie rúk aj výzva, aby sme sa všetkého dotýkali čo najmenej. To je pre nevidiaceho, ale aj pre ťažko slabozrakého problém. Zamýšľal/a si sa niekedy nad tým? Berieš to do úvahy?
Presne štvrtina oslovených mi potvrdila, že takto nad problémom skutočne uvažovali, všetci bez výnimky však kládli dôraz na pravidelnú hygienu rúk.
„Mám účinnú pomoc zo strany manželky,“ hovorí nevidiaci sedemdesiatnik, „všetko mi opíše, v obchode mi nič nedovolí vziať do ruky.“
„Mne dezinfekcia dráždi pokožku, o to viac však používam teplú vodu a mydlo,“ vraví staršia nevidiaca pani.
„Používam rukavice, ale už len vybrať doklady alebo mikroténové vrecko na pečivo je problém. Sama ale nechodím,“ komentuje ťažko slabozraká žena stredného veku.
Iná, pre zmenu nevidiaca žena, svoju úvahu rozviedla: „Jasné, že ako nevidiaci a asi aj slabozrakí toho pochytáme viac, ako je bežné, takže sa nám môže na ruky kadečo prilepiť a my tiež na všetkom zanechávame svoje mikrostopy. Ja sa v uliciach a na iných verejných priestranstvách nevyskytujem bez sprievodcu, takže ani v týchto časoch nemám zvýšený pocit ohrozenia z toho, čoho všetkého sa musím pre svoje postihnutie dotýkať. (Oveľa horší pocit mám z toho, že nevidím, kto má a kto nemá rúško a aký odstup ľudia dodržiavajú.) Sama napríklad chodievam autobusom MHD z práce domov a uvedomila som si, že teraz si tam sadám oveľa častejšie ako pred koronou. Samozrejme, je to aj preto, lebo autobus je prázdny, že šoféri so mnou viac komunikujú a chcú, aby som si sadla, a jednoducho by bolo čudné stáť v prázdnom autobuse. Ale „prichytila“ som sa už aj pri tom, že si sadám preto, lebo sa nechcem „prichytávať“ tyče. Už to nerobím s takou ľahkosťou a bezmyšlienkovite ako kedysi. Darmo, korona sa dostane pod kožu a človek podvedome mení niektoré svoje zvyky. Ale celkovo by som z toho predpisu, ktorý je pre nás akože ťažko zrealizovateľný, nerobila veľkú vedu. Nevyvoláva to vo mne ani pocit ohrozenia, ani absurdnosti, ani ničoho takého, akože „na nás a naše možnosti pri formulácii predpisov nemysleli“. Myslím si, že sa vždy môžeme zamyslieť nad tým, čo kedy a kde chytať, kedy je to nevyhnutnosť, kedy len zvedavosť a naša prirodzenosť či snaha čo najlepšie sa oboznámiť s prostredím. A keď už vieme, že toho pochytáme viac ako iní, môžeme si aj ruky umývať o to dôkladnejšie.“
Ďalšia ťažko slabozraká žena hovorí: „Hmat je pre mnohých z nás jedným z najdôležitejších zmyslov. Často ním nahradzujeme nedostatočný alebo žiadny zrak. Pravdu povediac, využívam ho aj ja, a to najmä vtedy, keď na niečo nevidím, keď si niečo potrebujem skontrolovať. Využívam ho pri orientácii v mikropriestore, pri prácach v domácnosti, pri samostatnom pohybe a orientácii. Myslím si, že niekedy je celkom problematické hmat nepoužívať, a preto hovorím: hoci hygienické opatrenia odporúčajú hmat využívať čo najmenej, v našom prípade to nemôže platiť úplne. Môžeme však dbať na zvýšenú hygienu svojich rúk, a tak eliminovať možné zdravotné problémy.“
2. Predstavuje podľa teba používanie Braillovho písma zvýšené riziko nákazy?
Používanie Braillovho písma respondenti za riziko nepovažujú, aj keď pripúšťajú, že napr. vo výťahu to môže byť problém. V rukaviciach môžeme bezpečne ovládať tlačidlá, nie však čítať ich označenie.
„Teraz by som naozaj zapracovala viac aj tie spomínané cestovné dezinfekčné gély ako každodennú výbavu,“ hovorí už citovaná nevidiaca žena, „ak je k vode a mydlu ďaleko. No a keď si už niekto nejaké to verejné označenie prečíta a hneď si aj vydezinfikuje ruky, možno by rovno mohol venovať nejaký ten strek aj tým bodkám, ktoré mu práve poslúžili.“
Tému dopĺňajú ešte slová učiteľa nevidiacich detí: „Každý žiak má svoje učebnice, má pridelený vlastný braillovský papier a v každej triede je dezinfekcia, ktorú musia všetci pravidelne používať.“
Problémy & nápady
Trošku nesúrodý titulok, ale bolo by na škodu veci, keby postrehy, ktoré zazneli pomimo hlavnej témy, ostali pod povrchom.
„Už neuplatňujem svoje slepecké práva tak radikálne ako kedysi,“ hovorí nevidiaci sedemdesiatnik.
„Môj najväčší problém je s vodiacim psom v doprave,“ dodáva jeho mladší kolega. „Jeden šofér ma bez problémov pustí za seba na vyhradené miesto, iný nie – pes je zmätený a ja vlastne tiež..“
Výber z reakcií zakončím nápadom už dvakrát citovanej respondentky, pre ktorú je písané slovo doménou: „Nejaký malý dezinfekčný gélik vo vrecku či taške to, hádam, istí. Možno by niekto mohol vymyslieť malý zásobník dezinfekcie v rúčke palice – stlačil by sa nejaký gombíček a človek by si vydezinfikoval aj ruky, aj palicu.“