Európska únia nevidiacich a spoločnosť Onkyo Corporation už po štrnásty raz zorganizovali Súťaž braillovských esejí. Dovedna sa zapojilo 45 účastníkov zo 16 krajín. Žiaľ, zástupcovia zo Slovenska sa tohto roku neumiestnili.
Víťazkou súťaže sa stala María Jesús Cañamares Muñoz zo Španielska, ktorá napísala tematickú esej s názvom Braillovo písmo a uzamknutie. Na margo svojej výhry povedala: „Som nesmierne šťastná, že sa s vami môžem podeliť o túto úžasnú skúsenosť so ziskom prvej ceny v súťaži esejí v Braillovom písme EBU ONKYO 2020. Som hluchoslepá s kochleárnymi implantátmi a aj napriek tomu na všetko používam Braillovo písmo. Kvôli COVID-19 a skúsenostiam s uzavretím na tri mesiace som do súťaže prispela autentickým a skutočným príbehom. Približujem v ňom, ako som sa v tom čase cítila a čo pre mňa znamenalo Braillovo písmo, pretože som sa skutočne odpojila od počítača i mobilného telefónu. Veľa som čítala v Braillovom písme, všetky tie knihy, listy, papiere, ktoré som mala roky odložené v skrini. A modlila som sa ruženec, prečo nie? Prosiť o vykúpenie z tejto strašnej nočnej mory! Zatiaľ sme sa z nej úplne nevymanili, ale som si istá, že Louis Braille ma osvietil v deň, keď som sa rozhodla zachytiť svoje pocity počas uväznenia v príbehu, ktorý som predložila. Ďakujem Ti, môj drahý Louis, za všetko, čo si mi dal!“
Cena za vynikajúce diela:
Kategória seniorov: Viorel Serban (Rumunsko): Okamih, ktorý mení smer života
Kategória juniorov: Amir Gumerov (Rusko): Braillovo písmo a hudba
Cena za dobré diela:
Kategória seniorov: Anne Kochanek (Nemecko): Pozdravy z bodiek
Tone Mathiesen (Nórsko): Braillovo písmo v minulosti a súčasnosti
Kategória juniorov: Andreas Rudisuli (Švajčiarsko): Je dnes ešte stále potrebné Braillovo písmo?
Seb Sloot (Holandsko): Braillovo písmo
Ohliadnutie sa za slovenským kolom
V rámci domáceho súťažné kola sa úspešne umiestnili a boli nominované do ďalšieho kola:
Michaela Dlhá, Slávka Matlová a Renata Oláhová. Prečítajte si ich práce…
Braillovo písmo v ére technológií
Michaela Dlhá, 1. miesto
Viete si predstaviť, že by sme nevedeli písať a čítať, že všetky informácie by sme prijímali iba sluchom? Texty písali iba ťukaním do klávesnice počítača a knihy čítali len v digitálnej forme? Dnešný svet informačných technológií k tomu speje. Nemyslím si však, že je to správne.
Technológie sú pre ľudí so zrakovým postihnutím neskutočným pomocníkom a uľahčujú život nevídaným spôsobom. Myslím si, že o tom nie je potrebné sa ani dohadovať. Vďaka nim môžeme používať počítače a internet, skenovať si knihy, takže sa vieme dostať k oveľa väčšiemu množstvu informácií. Uľahčujú orientáciu, štúdium aj prácu. Koniec-koncov aj ja sama by som sa bez nich už nezaobišla. Môžem si s pomocou technológií zarábať a to nie je zanedbateľné. Dokonca ma baví ich testovať a skúšať. Ale napriek tomu z nás technológie môžu urobiť aj oveľa hlúpejších ľudí, ako by sme si mohli myslieť. Keď sa učí malé dieťa písať a čítať, musí sa naučiť spájať rukou napísaný znak s jeho významom, pospájané znaky vnímať ako slová, slová ako vety. A to sa netýka len detí bez zrakového znevýhodnenia. Keď nás učili v škole písať a čítať Braillovo písmo, najprv sme sa museli naučiť vnímať tvary – štvorec, trojuholník, kruh a podobne. Potom sme sa učili chápať, že niekoľko napísaných bodov vytvára jedno písmenko. Neskôr, že jednotlivé skupiny bodov, teda písmená tvoria slová a slová zasa vety. Oproti tomu pri počúvaní vnímame informácie ako keby už hotové. Musíme si uvedomiť, čo ktoré slovo znamená, ale už nevnímame to, aké je pod rukami, ako pôsobí na naše prsty, aký má „tvar“. Preto si myslím, že nevidiaci ľudia, ktorí nevedia čítať Braillovo písmo, sú o tento zážitok a priamo o schopnosť čítať a písať ochudobnení. Je pravda, že sa vedia dorozumieť prostredníctvom písaného textu na počítači, môžu sa napríklad učiť pomocou poznámok a učebníc v digitálnej forme. Sú odkázaní na to, že všetko pôjde tak, ako má, že sa nevybije batéria v počítači alebo telefóne. Ale predstavme si, že vypnú prúd. Čo potom? Keď sa to stane, ostávajú bez možnosti akýmkoľvek spôsobom prijímať informácie. Snáď okrem prípadu, keď by bol niekto ochotný im predčítať. Oproti tomu človek, ktorý ovláda Braillovo písmo, má stále možnosť, hoci obmedzenú, čítať knihy, písať si s ostatnými nevidiacimi ľuďmi, robiť si poznámky v škole, učiť sa a tým byť na druhých aspoň sčasti nezávislý. Toto je podľa mňa obrovská výhoda Braillovho písma aj dnes.
Ďalším nesporným kladom Braillovho písma je, že je potichu. Moja práca spočíva v tom, že prepisujem zvukové nahrávky do textu. To znamená počúvam 7 hodín denne zvukový výstup počítača a k tomu aj nahrávku. Po práci si chcem „prečítať“ audio alebo knihu v digitálnej forme – ďalší zvuk. Chcem si vypočuť hudbu, pozrieť video na YouTube? Samé zvuky. Oproti tomu keď vezmem do rúk knihu v Braillovom písme, tak je ticho. Nič ma neruší, nezahlcuje. Vychutnávam si len písmo pod rukami a jeho význam v hlave, žiadny ruch, žiadny hluk. Braillovo písmo je tiež diskrétne. Bolo by skvelé nebyť odkázaná len na hlasový výstup, ktorý na celú električku v tom najväčšom tichu zahlási, kto vám práve volá, alebo začne čítať súkromnú správu o zostatku na účte.
Dôkazom toho, že Braillovo písmo sa ešte nestalo nejakým historickým prežitkom, je aj to, že firmy sa snažia vyvíjať moderné technológie, do ktorých práve Braillovo písmo integrujú. Nehovorme teraz o braillovských riadkoch. To už nie sú až tak nové vynálezy. Ale napríklad inteligentné hodinky, ktoré majú nie zvukový, ale braillovský výstup, to je podľa mňa skvelý posun a oživenie Braillovho písma. Boli aj pokusy vyvinúť dotykový telefón s hmatovým displejom, ktoré ale zatiaľ – pokiaľ viem – neboli veľmi úspešné. Podľa môjho názoru sú to skvelé počiny. Pretože ako nevýhodu Braillovho písma v ére technológií vidím to, že knihy v ňom písané sú nesmierne objemné a ťažko prenosné. Áno, fungujú aj pri vypnutom elektrickom prúde. Ale vziať si so sebou jednu celú knihu do vlaku nie je naozaj reálne a je to veľká škoda. Pretože ako hovorím, nie je počúvať ako čítať. Snívam o tom, že niekto vymyslí tablet, naozajstný cenovo dostupný tablet, ktorý bude primerane malý a tenký a bude vedieť zobrazovať text v Braillovom písme. Viem, aj mne sa potom môže na ňom vybiť batéria. Ale bolo by to perfektné spojenie niečoho tradičného s tým moderným a najmä tichým a diskrétnym.
Moderné technológie sú pre ľudí so zrakovým znevýhodnením nesporne užitočné. No Braillovo písmo ako tradičný nástroj písomnej komunikácie má podľa mňa nenahraditeľné miesto. Robí totiž aj z nevidiacich ľudí od narodenia gramotných ľudí. A to nikdy žiadny počítač nedokáže.
Slovenský jazyk, čierne korenie, aj Braillovo písmo: všetko má u mňa svoje doživotné miesto
Slavomíra Matlová, 2. miesto
Možno si podaktorí našinci spomenú na súťaž slohových prác, do ktorej sme ako žiaci základných či stredných škôl mohli písať texty o tom, prečo máme radi Slovensko a slovenčinu. Vždy ma z nej chytala triaška, pretože to znamenalo vyznávať svojmu národu lásku poeticky, dojímavo a na počkanie. Ja som to nikdy nedokázala, ale dôvod som pochopila až v dospelosti:
V skutočnosti milujem anglickú hudbu a životaschopnosť českého jazyka; nerozprávam spisovne a vyžívam sa v slangových výrazoch; bolí ma hlava zo slovenských rockerov, priam hltám slovenský literárny brak a pravidelne varím či konzumujem naše tradičné jedlá. A od rána do večera meliem a meliem vo svojom rodnom jazyku a z tohto štátu by ma nevysťahovali ani párom dostihových koní. Taký vzťah sa nedá zhudobniť ani vtesnať do veršov, priveľmi pripomína každodenný život po päťdesiatich rokoch manželstva. Život, v akom dvaja spolu prehovoria niekoľko slov denne, ale trávia spolu celé noci; život, od akého človek odchádza na niekoľkodňový odpočinok, no za žiadnu cenu sa ho nevzdáva, pretože sa stal bezprostrednou súčasťou jeho svalov, kostí, buniek.
Podobná úvaha sa mi preháňa hlavou aj vtedy, keď rozmýšľam nad svojím vzťahom k Braillovmu písmu. Pravdou je, že môj svet do veľkej miery ovládli počítače a mobilné telefóny, vyštudovala som vďaka skenovacím programom a e-knihám, a ak práve netelefonujem, komunikujem so svetom prostredníctvom internetu. Pri tomto všetkom mi bohato stačí hlasový výstup, hmat sa mi miestami javí ako nadbytočný, hoci príjemný bonus. Možno aj preto mi otázka vlastnej gramotnosti pripadá zložitejšia, nakoniec, Braillovo písmo mi nijako nepomôže pri voľbách, v banke, ani u notára. Navyše ma vždy unavovalo čítanie dlhých Braillovských textov, nehovoriac o knihách a časopisoch.
Ibaže… U nás doma sa vždy povaľoval stolový či nástenný kalendár, na ktorom sme každý týždeň prevracali stránky a priebežne sme si pripomínali nadchádzajúce sviatky a meninové oslavy. Ja chcem mať vo svojej domácnosti rovnaký, ten v mobilnom telefóne totiž nemá to správne „papierové“ čaro. A čo takto otváranie Biblie na náhodnej stránke? Ani toho sa celkom nedokážem vzdať, ale ešte som neobjavila aplikáciu, ktorá by vedela nasimulovať tento druh spirituálnej aktivity v digitálnej forme. Okrem toho, braillovské texty mi výborne poslúžili v situáciách, keď bolo potrebné čítať nahlas, hlavne prezentovať seminárne práce na univerzitnej pôde – verbálne reprodukovanie textov počúvaných cez slúchadlá mi totiž nikdy nešlo. Aj dlhšie inojazyčné texty mi vždy pripadali logickejšie, ak som ich mala priamo pod prstami. V časoch tlačidlových mobilných telefónov bez pripojenia na internet som na cesty so sebou nosievala ručne písané poznámky, hlavne údaje z cestovného poriadku. No a potom sú tu všetky tie dózy, koreničky a škatuľky liekov označené Braillovým písmom, ktorými prekypuje nie len moja kuchyňa, ale celá moja domácnosť. Viem, že ich nikdy celkom nenahradím digitálnymi čítačmi etikiet, ani mobilnými aplikáciami určenými na označovanie predmetov. Bodky vytlačené na samolepiacej fólii sú totiž nezávislé od miery hluku v miestnosti a nie sú viazané na funkčnú elektroniku. Veľmi sa poteším aj v momente, keď na Braillovo písmo naďabím niekde v teréne, ako napríklad na dverách učební jednej zo slovenských univerzít, na jedálnom lístku v reštaurácii premotivovaného majiteľa či v lietadlách niektorých leteckých spoločností. Avšak neočakávam, že sa prepis do Braillovho písma jedného dňa stane širším spoločenským štandardom, tak si na to priveľmi nezvykám.
Aby som si aspoň ja sama vytvorila životný komfort podľa vlastných predstáv, zhromaždila som vo svojej domácnosti všetko „braillovské“ od výmyslu sveta: kalendáre, náboženské knihy, samolepiace fólie, braillovské tabuľky, pichtov stroj, braillovský riadok aj braillovskú tlačiareň. Veľmi dobre viem, že Braillovo písmo tu bude vždy vtedy, keď sa vybijú batérie alebo vypadne elektrický prút a bude tu vždy pre tých, ktorí sa už nemôžu spoliehať na vlastný sluch. Kým je však svet okolo mňa dokonale funkčný, bolo by chybou nevyužiť potenciál digitálnych technológií na báze hlasového výstupu, o ktorom s istotou viem, že braillovmu písmu nikdy nevezme čestnú a konštantnú pozíciu v mojej domácnosti.
Ani čierne korenie nesypeme do krémových zákuskov, ani zázvor do hovädzej polievky, ani príprava šľahačky posypanej práškovým cukrom ešte nedokazuje, že si soľ neceníme nad zlato. V kuchyni má všetko svoje nezameniteľné miesto, o čo viac v tej vyváženej a mnohovrstvovej. Ani hodnota vzťahu sa nemeria kvantitou a dĺžkou básní, ktoré na jeho počesť skladáme. Braillovo písmo je neodmysliteľnou súčasťou môjho života a prežitia, nie je však ako kyslík, ktorého niekoľkosekundová absencia naše telo privedie k bezprostrednému zániku, naopak, vnímam ho ako prídel vitamínov a stopových prvkov, ktoré podávame vo vyváženom množstve, až vtedy si skutočne plnia svoju funkciu. A ja chcem žiť plnohodnotne po zvyšok svojho života a využijem na to všetky dostupné technológie, ktoré mi svet ponúkne, či už tradičné, alebo post-moderné.
Klop, klop
Renata Oláhová, 3. miesto
Klop, klop, počujem, že niekto klope na dvere mojej kancelárie. Prv, než sa ťažko zodvihnem zo stoličky, dobre viem, že prichádza „môj“ Patrik.
Má 9 rokov. Vždy, keď vojde do kancelárie aj so svojou mamičkou, pekne ma pozdraví a kútiky úst sa mu pretiahnu do takého krásneho ešte trochu štrbavého úsmevu. My sme kamaráti a preto niekedy, keď sa nám to chce, aj sa objímame. Patrik má zahmlené, neostré videnie. Vidí sotva na 50 cm. Napriek tomu chodí do bežného typu základnej školy. Je druhák a jeho pani učiteľka ho chváli, že je najšikovnejší v triede. To, že je šikovný, môžem potvrdiť aj ja. Vždy keď príde do kancelárie, natočí si hlavičku doľava a nájde si svoje miesto. Sadne si na stoličku a položí ruky na stôl. Ako by mi chcel povedať: „Som pripravený“. V tejto fáze nášho stretnutia Patrikova mamička väčšinou odchádza. Ide niečo nakúpiť alebo si niečo vybaviť. Ak si myslíte, že sa hneď začneme učiť, tak to väčšinou nerobíme. Patrik mi najprv porozpráva, čo bolo v škole, aká bola známka, aký mal zážitok. Niekedy je smutný. A ja nemám rada smutné deti. Vždy si ho pozorne vypočujem, povzbudím ho a potom? Potom ho jemne pohladím po vláskoch. Ak sa mi podarilo vyriešiť jeho starosť, usmeje sa, spokojne sa zavrtí na stoličke a vzpriamene sa posadí. V tejto chvíli sa začíname učiť.
Najprv si zopakujeme zadanú úlohu z minulého stretnutia. Keď sme obidvaja spokojní s výsledkom, hlavne ja, poviem mu, čo nové sa naučíme. Patrik mi skoro vždy povie: „Už sa teším, čo ma dnes naučíte, pani Oláhová.‟ Ja ho za túto vetu obdarím úsmevom a opäť ho pohladím po čiernych vláskoch. Nové písmeno mu predstavím ústne ako kombináciu bodov. Potom mu ho napíšem na magnetickej kresliacej tabuľke MAGPAD BIG. Túto pomôcku som objavila na internete. Tabuľka má rozmery asi ako stránka A4. Na nej sú prázdne bodky, ktoré nám umožňujú nakresliť s pomocou magnetického pera čiary, obrázky a aj naše, vlastne, pán Braille, Vaše braillovské bodky. Na spomínanej tabuľke sme sa ešte v prípravnom období učili spoznávať smery, udržať riadok, nacvičili sme i správny pohyb rukami pri čítaní. Dosť času sme venovali princípu Vášho písma. Rozprávala som mu o Vás, o tom ako ste stratili zrak, kde ste chodili do školy, ako ste vymysleli šesťbod a z neho celú abecedu. Patrik moje slová hltal ako lentilky a šesťbod, či kombináciu bodov, ktoré ešte nepoznal ako písmeno, písal a vyhmatával na tabuľke ostošesť.
Keď sa oboznámi s bodkami na tabuľke, prichádza na rad šlabikár. Drobnými prštekmi hladká riadok v šlabikári a báda v ňom nové, pre neho v tej chvíli nepoznané písmená. Niekedy je trochu nepozorný a prečíta niečo úplne iné ako je napísané v učebnici. Ja ho vždy upozorním, vrátim späť a on nakoniec prečíta to, čo je v knižke naozaj napísané. Pri čítaní Patrik skúša využiť svoj zvyškový zrak. Inými slovami povedané tak trochu švindľuje. Ja mu na to rýchlo prídem a prísne, takmer mamičkovsky mu dám najavo, že takto sa to nerobí, takto to nie je správne. Patrik sa občas pozabudne a na čítanie používa nesprávne prsty. Opäť ho upozorním a usmerním. Ak si myslíte, že ja, inštruktorka výuky Braillovho písma som dokonalá, tak vôbec nie som. Stalo sa mi, keď som bola na vyučovanie nesústredená, že som sa pomýlila aj ja. Páčilo sa mi, keď ma z môjho omylu vyviedol Patrik. „Pani Oláhová, to nie je správne, ja mám v šlabikári napísané…“
Viete, pán Braille, ja bodky v šlabikári poctivo čítam hmatom spolu s Patrikom. Keď už máme všetko prečítané, začíname písať na Pichtovom písacom stroji. V kancelárii mám starší typ Tatrapointu. Patrik má doma novučičký Tatrapoint. Má krásne zelené klávesy. Veľmi sa mi páči jeho prirodzená detská zvedavosť. Ešte sme boli len v predšlabikárovom období, keď Patrik mal už doma písací stroj pre nevidiacich. Nevedel sa dočkať dňa, kedy ho bude môcť používať. Tešil sa na moment, kedy bude ťukať do jeho kláves. Raz sa ma opýtal: „Pani Oláhová, a kedy budeme písať na písacom stroji?“ Keď prišiel deň D., drobnými rukami hladkal písací stroj, bádal ho a prenáramne sa tešil. Dnes si už do písacieho stroja vie sám vložiť braillovský papier, vie napísať jednoduché slová, opraviť chybný text. Nepíše len to, čo chcem ja. Z písmen, ktoré poznáme, môže si vytvárať aj vlastné slová, jednoduché vety. Pán Braille, píšem Vám o tom, ako sa Patrik teší, ako sa rád učí. Povedzme si ale úprimne, aký by to bol žiak, keby sa mu občas aj nechcelo učiť? Áno, máme aj také chvíle a to najmä teraz, keď aj na Slovensko dorazil COVID – 19. Všetky naše deti na Slovensku nariadením vlády dostali v školách STOP. Do konca mája toho roku nemohli vôbec chodiť do školy. Všetci sa učili online spôsobom. Od začiatku júna sa situácia zmenila. Žiaci prvého stupňa, teda prváci až piataci môžu, ale nemusia, chodiť do školy. Patrikova mamička sa rozhodla, že Patrik ostane doma až do konca školského roka. S Patrikom a s jeho maminkou sa nemôžeme stretávať osobne. Aj preto výuku čítania a písania Braillovho písma riešime cez internet. Učíme sa cez Messenger. Keby ste žili v súčasnosti, aj Vy by ste ho určite ocenili. Koronavírus trochu prerušil moje rozprávanie o výuke v mojej kancelárii. Vráťme sa teda trochu späť a dokončime to, čo sme začali. Keď už máme všetko prečítané a napísané, čakáme na Patrikovu mamičku. Dovtedy kým príde, pokračujeme v našich rozhovoroch alebo len tak, akoby nič ho skúšam kombinácie písmen.
Klop, klop, počujeme, že niekto klope na dvere. Patrik vyskočí zo stoličky ako srna. Kým dobehne otvoriť dvere svojej mamičke, ja sa opäť ťažko zodvihnem zo stoličky a maminke referujem, čo sme sa naučili, čo je potrebné naučiť sa do budúceho stretnutia. Je zaujímavé a podnetné učiť malého chlapca Vaše písmo. Pomaly sa ním prelúskavame ako jednou veľkou záhadou. Spolu s Patrikom bádame, nachádzame, spoznávame nespoznané. Všetko si spoločne skladáme do mozaiky, ktorá bude pre neho veľmi dôležitým zdrojom informácií.