Únia mi otvorila oči
Členom ÚNSS som od jej založenia. Pochopiteľne, ako každý v mojom veku som bol už predtým členom takzvaných dobrovoľných občianskych organizácií. Únia je však občianske združenie o niečom inom, je to o nás, o občanoch so zrakovým postihnutím. Nechcem byť patetický, ale členstvo v Únii má preto pre mňa diametrálne iný, citovo podfarbený charakter.
Zhodou šťastných okolností som sa zo dňa na deň stal externým zamestnancom CETIS-u. Bol to pre mňa významný zlom v mojom dovtedajšom živote. Môj pracovný deň bol zrazu akýsi plnší, hodnotnejší. Práca v Únii sa mi doslova stala záľubou. Nebudem tajiť, ale napĺňala ma pýchou a pocitom hrdosti. V prvom rade som sa musel veľa učiť, aj som sa mnohému naučil, aby som mohol poradiť iným.
V počiatkoch Únie prebiehalo financovanie činnosti na úplne inej báze ako teraz. Bežné boli teda aj týždňové kurzy mimo Bratislavy. Na kurzoch som sa zúčastňoval buď ako účastník, alebo ako inštruktor. Prijímanie a odovzdávanie vedomostí obohacovalo, aspoň dúfam, nielen mňa, ale verím, že som aj mnohým ďalším pomohol. Napokon, nadobudnuté vedomosti, zručnosti a návyky odovzdávam i v súčasnosti, aj keď mnohokrát v inej forme.
Mal som možnosti podieľať sa na tvorbe mnohých významných dokumentov. Dokázali sme napríklad kodifikovať Braillovo písmo pre slovenský jazyk, nadviazali sme spoluprácu so štátnymi inštitúciami, vytvárali sme pre ne dokumenty, realizovali sme projekty, ktoré posunuli nielen nevidiacich, ale som presvedčený, že o čosi ďalej sme dokázali posunúť zmýšľanie celej spoločnosti.
Obdobie mojej priamej pracovnej činnosti v Únii trvalo 15 rokov. Bol som práve v najproduktívnejšom období života. No treba povedať, že Únia nie je len o práci, ale v prvom rade o ľuďoch, o ich osudoch. Je o tom, že nevidiaci sú v prvom rade ľudia ako všetci ostatní, a až potom môžeme o nich hovoriť ako o občanoch so zrakovým postihnutím.
Vždy som považoval za primárnu záležitosť Únie jej spolkovú činnosť. Ako každý, uznávam za najväčšie ľudské hodnoty zdravie a rodinu. Na treťom mieste považujem za dôležité priateľstvo. A práve cez spolkovú činnosť som spoznal mnoho zaujímavých a priam vzácnych ľudí. S mnohými som sa spriatelil doslova na celý život. Zažil som mnoho krásnych chvíľ na spoločných akciách, nielen pracovných, ale pri voľnočasových aktivitách, dovolenkách, výletoch, spoločných návštevách kultúrnych podujatí a pri ďalších rovnako neformálnych príležitostiach. Je fakt, že my, nevidiaci, trpíme vážnou absenciou sociálnych kontaktov, preto považujem nadväzovanie medziľudských vzťahov za obohacujúci prvok spolkovej práce. Spriatelili sme sa nielen my, nevidiaci, ale i naše rodiny. Doteraz veľmi rád chodievam na rôzne akcie po celom Slovensku, lebo všade stretnem nejakého priateľa a teším sa, že spoznám niekoho nového.
A v tomto vnieslo členstvo v ÚNSS do môjho života nemalé osobnostné zmeny. Už pred vznikom Únie existovala organizácia, ktorá združovala aj zrakovo postihnutých. Bol to Zväz invalidov. Táto organizácia mi však akosi „nesedela“. Študoval a pracoval som len medzi zdravými ľuďmi. Nepociťoval som teda nutnosť akéhosi kontaktu s inými nevidiacimi. Dá sa povedať, že som sa cielene vyhýbal takémuto združovaniu. Ba naopak, mal som doslova emocionálne zábrany pred kolektívnymi aktivitami. S odstupom času viem, že takéto počínanie bolo iracionálne, no vznik Únie a moje členstvo v nej všetko zmenilo. Zdieľanie takmer identických problémov a ich riešenie nás zbližuje.
Dovolím si tvrdiť, že členstvo v Únii každého jedného jej člena tým či oným, no určite kladným spôsobom poznamenalo. Ja som napríklad od svojich gymnaziálnych štúdií v Prahe vôbec nechodil sám bez sprievodcu. Jednoducho som to akože nepotreboval. No aktivity v Únii túto moju pohodlnosť zrušili. Tak sa stalo, že teraz s bielou palicou chodím sám. A môžem povedať, že mi to vrátilo pocit samostatnosti a slobody. To už ani nehovorím o tom, že som si musel osvojiť i mnohé ďalšie zručnosti a návyky.
Čo dodať na záver? Čo teda pre mňa znamená ÚNSS? Nedokážem zhmotniť svoje pocity iba niekoľkými vetami. Snáď len toľko, bez pátosu a fráz, že činnosť Únie mnohým nevidiacim, ale i mne „otvorila oči“ v tom, že sa dá žiť plnohodnotný život i bez zraku, že je nutné akceptovať vlastný zrakový handicap. Netreba sa báť poznávať niečo nové, je nutné ísť ďalej.
Vladimír Cintula, Bratislava
Fotka: Vincent Cibuľa
Čo pre mňa znamená Únia alebo Tri otázky pre Ervínu Balaškovú, predsedníčku KR ÚNSS Nitra a ZO ÚNSS Komárno
Ako dlho si členkou a čo ťa motivovalo vstúpiť do “úniáckej rodiny?”
E. B.: Do ÚNSS som vstúpila niekedy v roku 1991, ešte na strednej škole v Levoči. A aký bol dôvod? Už na ZŠ sme odoberali časopis Nový Život a tam som pravidelne čítala informácie o hnutí nevidiacich, v tom čase ešte ako súčasti Zväzu invalidov. Fascinovali ma ľudia ako Franerovci, Vizváryovci z Levoče, Doležalovci z Bystrice či pani Šímová z Liskovej a kopec ďalších, ktorí toho robili veľa pre iných, pre ľudí s rovnakým postihnutím. Neskôr, keď som objavila ÚNSS v Komárne, zakotvila som v nej. Našla som rovnako skvelých ľudí: manželov Lukucovcov, Priškinovcov, Mariku Spevárovú či Paliho Valenta. Boli to ľudia, ktorí stáli pri mojich funkcionárskych začiatkoch.
Si aktívna aj mimo okresu Komárno…
E. B.: Dnes už to extra aktivity nie sú, lebo zdravie ma núti často „sedieť doma“ aj vtedy, keď by som najradšej bola medzi svojimi, na Únii. Ale nejaká tá aktivita tam ešte je. V časoch, ktoré spomínam vyššie, som sa zoznámila aj s Jožkom Zbranekom a jeho rodinou, ktorí Úniou doslova žili. To sa mi veľmi páčilo. Jožko k nám pravidelne chodil na stránkové dni ako vedúci KS a aktivity na krajskej úrovni prišli aj ku mne nejako „samozrejme“ s tým, že som bola zvolená za predsedníčku v Komárne a súčasne do Krajskej rady v Nitre. Vyzerá to všetko pekne, idylicky, ale nie vždy to bolo ľahké. Urobila som veľa chýb, ktoré mi pomáhali naprávať členovia výboru alebo KR, ešte pod vedením Mareka Bučeka. Bolo to náročné obdobie, kedy som “už horela, ale ešte nevyhorela”.
Prečo sa teda dobrovoľníctvu v Únii venuješ naďalej?
E. B.: Lebo Únia a ľudia z nej mi pomohli v najťažšom období môjho života, keď som kvôli vlastnej hlúposti strávila takmer rok „mimo diania“: najskôr v nemocnici, potom na doliečení. Moja rodina mi veľmi opatrne naznačovala, že nie, do Únie sa už ako dobrovoľný funkcionár nevrátim. Možno ako člen. Videli situáciu reálne a nikto nevedel, čo bude. Preto mi nechceli dávať falošné nádeje, ktoré – ak by sa nesplnili – by ma dostali ešte hlbšie do depresie. Z Únie som však stále cítila signály, ktoré som si vysvetľovala ako podporu môjho návratu. Neraz som v nemocnici nevládala zdvihnúť telefón, keď mi volali Ivetka, Zlatka, Josef, Erika, Petra… Bolo to asi sebecké, ale tak som to vtedy cítila. To, že sa nevzdávali a zaujímali sa o mňa, mi dávalo silu.
Po odchode z nemocnice som veľmi chcela ísť na Zjazd, na akcie Únie – čím skôr sa vrátiť tam, kde mi dávali na vedomie: „Patríš medzi nás“. Nejednu akciu, na ktorej som sa nemohla zúčastniť, som doslova oplakala. No tie, na ktorých sa zúčastniť môžem, sú pre mňa malým sviatkom. A nie je to len moja zásluha. Je to zásluha podpory mojej rodiny a Únie… presne v takomto poradí.
Ervína Balašková
V Únii som nadobudol takmer stratené sebavedomie
V štrnástich rokoch môjho života som náhle a nečakane spozoroval stratu zraku až tak, že som ako žiak nedokázal čítať a s ťažkosťou aj písať. Absolvoval som v tom čase niekoľko nemocničných aj klinických vyšetrení, ale nenašlo sa nič, čo by mi prinavrátilo alebo aspoň o niečo zlepšilo zrak. Od tých čias sa so svojím problémom borím.
S ťažkosťami, ale predsa som absolvoval strednú školu a mohol som sa zaradiť do pracovného procesu. Pracoval som v kolektíve vidiacich až do odchodu na riadny starobný dôchodok. Často s veľkým sebazaprením a sebadisciplínou, nebolo to vôbec ľahké. Cítil som sa ako sám vojak v poli, ale vydržal som. Asi pred desiatimi rokmi nastal veľký obrat. Na internete som sa s pomocou mojich najbližších dočítal o Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Po telefonickom rozhovore som sa vybral s manželkou na Krajské stredisko ÚNSS v Trnave. Čakalo na mňa milé privítanie a pozvanie vstúpiť do organizácie. Získal som informácie o kompenzačných pomôckach, o sociálnej rehabilitácii a možnostiach využívať osobnú asistenciu. To boli moje prvé a počiatočné kroky, ktoré mi podstatne začali uľahčovať život.
Postupne som nahliadol do života podobne znevýhodnených ľudí, teraz už mojich priateľov. Začlenil som sa do Základnej organizácie ÚNSS v Hlohovci a postupne som začal pracovať ako dobrovoľný funkcionár a člen Ústrednej kontrolnej komisie ÚNSS. Po získaní skúseností zastávam funkciu predsedu Krajskej rady v Trnave a som aj člen Ústrednej rady ÚNSS. Únia mi umožnila stretávať sa a pracovať s ľuďmi s rovnakým zdravotným problémom, ako mám ja. Viem ich pochopiť a teraz sa aj ja snažím odovzdávať skúsenosti a rady, ktoré som nadobudol počas rokov prežitých v Únii – tejto prepotrebnej a veľmi prospešnej organizácii. Prostredníctvom nej som absolvoval školenia a tréningy v oblasti sebaobhajoby, orientácie v priestore (v teréne aj interiéri), práce s pomôckami a rôzne voľnočasové aktivity.
Takto som nadobudol takmer stratené sebavedomie a zmysel pracovať a stretávať sa s ľuďmi s podobným osudom a zrakovým postihnutím prakticky či úplne nevidiaceho človeka. Prajem Únii aj nám, jej členom a priaznivcom, ešte veľa pekných spoločných chvíľ!
Jozef Kopaj, Hlohovec
Fotka: Lucia Kuklišová: Učenie I.
Je to kus života spätý s osudmi mnohých ľudí
Keď si kladiem otázku čím je pre mňa Únia a čo pre mňa znamená, v mysli sa mi vynára nekonečne veľa vecí. V roku 1989 som bola na liečení na očnom oddelení v Novom Smokovci. Tu som si všimla paniu v strednom veku. Skoro vždy som ju videla chodiť s prehrávačom v ruke. Aj keď to bolo pre mnohých nezvyčajné, jedine ja som našla odvahu na to, aby som jej položila otázku začínajúcu sa slovom „prečo“. Každé PREČO má aj svoje PRETO, najmä ak je ochota na strane opýtaného. Pani Ľudka, v tom čase šéfredaktorka Slovenskej knižnice pre nevidiacich v Levoči, mi veľmi ochotne porozprávala o zvukových knihách, o časopisoch. Náš rozhovor ma fascinoval natoľko, že som jej kládla otázku za otázkou a dopracovala som sa k informácii, že SKN potrebuje dopisovateľov. Vždy som mala blízko k písanému aj hovorenému slovu a práve preto som prijala od nej kontakt na Ernesta Nagya z Lučenca.
Nagy apa, ako ho s obľubou volám, v tom čase šéfoval zrakovo postihnutým vo Zväze invalidov v Lučenci. Na to, aby som sa mohla stať dopisovateľkou v SKN, musela som vstúpiť do Zväzu invalidov. O krátky čas vznikla Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Nebola som pri jej zrode, ale vďaka príspevkom, ktoré som posielala do SKN, som sa dostala do povedomia čitateľov slepeckej tlače, a teda aj do povedomia niektorých členov ZO Lučenec. V roku 1992 som dostala oficiálnu funkciu Dopisovateľka ZO. Toto bol začiatok, pretože neskôr som sa stala tajomníčkou ZO, predsedníčkou ZO a takto som „rástla“ a ani neviem ako, ocitla som sa aj vo vyšších orgánoch ÚNSS.
Byť v akejkoľvek pozícii v ÚNSS nie je len o tom, že „Ja som…“, ale je, bolo a vždy bude hlavne o učení sa, o spolupráci s inými ľuďmi, o budovaní vzťahov a kontaktov. Je to zodpovednosť, zároveň obrovská príležitosť a v mojom ponímaní česť. Po čase sa mi podarilo dostať sa aj do „cechu“ zamestnancov ÚNSS. Neviem presne, ako dlho som predsedníčkou ZO, viem však úplne presne, že pracovníčkou ÚNSS som 14 rokov. Je to kus života spätý s osudmi mnohých ľudí. Je to kus života, v ktorom mi ÚNSS dala/dáva možnosť vzdelávať sa, realizovať sa, pomáhať iným. Vďaka ÚNSS a ľuďom v nej som pochopila, že život, v ktorom môžem dávať a nie len prijímať, je nádherný.
Našej organizácii prajem dlhé roky života, veľa síl, odvahy, dobrých nápadov pri riešení problémov, s ktorými sa musí/me pasovať. Želám jej len a len úžasných ľudí ochotných organizáciu rozvíjať a to nie len v odbornej, ale aj v spolkovej činnosti.
Renata Oláhová, Lučenec
Biela pastelka je pomoc zrakovo postihnutým, čiže nám
ÚNSS znamená pre mňa, že sa môžem zúčastňovať na všetkých akciách: celoslovenskom pobyte, súťaži v písaní a čítaní Braillovho písma, stretnutiach s mladými aj na zoznámeniach s novými ľuďmi. Aj to, že každý rok je Biela pastelka, zbierka na pomoc zrakovo postihnutým, čiže nám. ÚNSS pre mňa znamená aj to, že každý rok mávame Deň nevidiacich.
Zuzana Piačeková, Poníky
Môžem sa stretávať s inými nevidiacimi
Únia nevidiacich a slabozrakých znamená pre mňa stretnutia s ľuďmi, a to vďaka súťaži v čítaní a písaní Braillovho písma. Takto sa môžem stretávať s inými nevidiacimi. Takisto mi veľa dala aj pri poradenstve a vybavovaní kompenzačných pomôcok. Vďaka táboru v Sklených Tepliciach organizovanému Úniou som si vyskúšala aj jazdu na koni. Zaujímavá bola aj beseda v rámci Mesiaca knihy, ktorá tiež bola organizovaná ÚNSS.
Emília Puškárová, Príbelce
Fotka: Pavol Hric: Na prechádzke
Ľudmila, ty musíš pomáhať iným
Som jednou z niekoľkých tisícok členov ÚNSS. Hoci patrím do skupiny slabozrakých a mám celkom slušné zvyšky zraku, predsa len musím uznať, že ÚNSS je jednou z organizácií, ktoré mi podali pomocnú ruku. Vo svojich 34 rokoch som sa po prvý raz ocitla v nemocnici s ťažko poškodeným zrakom oboch očí. Po operácii a mnohých liečeniach nebolo moje zamestnanie pre mňa vyhovujúce, a tak mi oční lekári navrhli odchod do invalidného dôchodku.
Nebudem písať, čo to pre mňa znamenalo, veď som mala len 37 rokov a celkom malé dieťa. Zostala som doma. Keďže som bola zvyknutá byť stále medzi ľuďmi, vstúpila som do vtedajšej organizácie Zväz invalidov. Bola som obyčajnou členkou, ktorá si odsedela niekoľko desiatok minút na členskej schôdzi a v podstate ničomu nerozumela. Až po čase som si začala pozornejšie všímať dianie v našej základnej organizácii. Zisťovala som, ako žijú a pracujú iní zrakovo postihnutí. Po rozdelení Zväzu invalidov a založení ÚNSS som sa stala členkou výboru našej ZO. A tu som odrazu zistila, že moje problémy sú v podstate ničím v porovnaní s problémami iných ľudí. Osudy týchto ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím a ich snaha niečo dokázať ma povzbudili natoľko, že som si povedala: “Ľudmila, ty musíš pomáhať iným, a tak prestaneš myslieť na svoje problémy.”
Pomáhala som napríklad organizovať členské schôdze, jednodňové výlety aj týždňové relaxačné pobyty. Spolu s ostatnými členmi výboru robíme každý pondelok poradenský deň. Chodíme do terénu k našim členom a zároveň vyhľadávame ďalších zrakovo postihnutých. Vďaka ÚNSS som sa stala suverénnejšia a aktívnejšia. Hoci sa mi už nepodarilo začleniť do pracovného procesu, nepripadám si zbytočná. Ak mi to zdravotný stav dovolí, naďalej budem podávať pomocnú ruku tým, ktorí ju potrebujú. Naďalej budem šíriť dobré meno tých, ktorí mi pomohli.
Ľudmila Urbančíková
Chybou bolo nevstúpiť do Únie hneď na začiatku
Po dlhom čase som vytiahla písací stroj. Priviedla ma k tomu otázka: Čím je pre mňa naša Únia? Na začiatok sa vrátim do svojej ranej mladosti. Narodila som sa v rodine, v ktorej všetci mali dobrý zrak. Starká a starký si kúpili okuliare až vo vyššom veku, aj to len na čítanie. Starí rodičia z maminej strany nosili okuliare od mladosti. Mojim rodičom nenapadlo, že práve po nich som mohla zdediť zrakovú poruchu.
Keď som mala 4 roky, začala som sa potkýnať a padať. Bola som samá modrina. Rodičia sa hnevali, že som nepozorná, nevšímavá, ale nič viac za tým nehľadali. Keď som začala chodiť do základnej školy, pani učiteľka ma posadila do zadnej lavice, bola som totiž vyššieho vzrastu. No z poslednej lavice som nevidela na tabuľu. Postupne ma presádzala smerom dopredu až som skončila v prvej lavici. Ale stále som zle videla. Pani učiteľka mamu niekoľkokrát upozornila, že mám problém so zrakom, no trvalo to rok, kým ma konečne videl očný lekár. Dostala som svoje prvé okuliare a hneď dioptrie – 2! Rodičia boli z toho nešťastní, nevedeli si na mňa v okuliaroch zvyknúť. Život s nimi mi nijako neuľahčovali. Každý rok som potrebovala nové okuliare, vždy o pol dioptrie silnejšie. Rámov na výber nebolo, vždy mi kúpili hrubý čierny. Vyzerala som hrozne. Posmech od detí v škole ma veľmi bolel.
Keď som dospela a začala som zarábať, dopriala som si pekné, moderné okuliare. Závidela som zdravým dievčatám, že sa môžu pekne maľovať. Bez okuliarov som nevidela na svoje oči, tak som to vzdala. V roku 1981 ma hospitalizovali v nemocnici na očnom oddelení, mala som sa preliečiť. A tam som sa cítila naozaj dobre. Konečne medzi seberovnými. Na izbe nás bolo osem, hneď sme sa skamarátili. Jedno z dievčat, Milotka, o čosi staršia odo mňa, mi bolo zvlášť sympatické. Naše priateľstvo pokračovalo aj po prepustení z nemocnice, a keď sme si založili rodiny, aj tie sa začali priateliť.
Keď vznikla ÚNSS, Lotka – tak ju všetci voláme – u nás, v Martine, založila základnú organizáciu. Oslovila ma medzi prvými, aby som sa stala členkou. Z nepochopiteľných príčin som odmietla. Mala som rodinu, malé deti, veľa povinností. Keď sa mi po čase začal rapídne zhoršovať zrak, vyhľadala som Lotku s prosbou o pomoc, aby sa môj život stal kvalitnejším. Prijala som opätovnú ponuku na členstvo v ÚNSS i jej dobré rady. Pomohla mi vybaviť pomôcky. Až potom som si uvedomila, akou chybou bolo nevstúpiť do Únie hneď na začiatku.
V základnej organizácii som sa začala stretávať so seberovnými ľuďmi, nadobudla som stratenú istotu a sebavedomie. Cítila som sa tam (a už osemnásty rok sa stále cítim) ako ryba vo vode. Naučila som sa, ako pomáhať úplne nevidiacim ľuďom a zároveň s obdivom pozorujem, ako zvládajú bežný život. Zisťujem, že čím som staršia, tým viac túto spoločnosť potrebujem. Chodíme spoločne na týždňové pobyty, pečieme oblátky, robíme ručné práce. Aktívne sa zapájam do prípravy akcií a mám v základnej organizácii veľa priateľov. Mám dobrý pocit z toho, že môžem pomáhať, hoci sama pomoc potrebujem. A dostáva sa mi jej v plnej miere.
Emília Siaklová, Martin – Priekopa
Fotka: Silvia Valachovičová: V očnej optike
